Dôležitá celospoločenská diskusia k téme financovania škôl a školských zariadení spolu s výrazným obmedzením právomocí rád škôl a posilneniu práv starostov nás privádza k obhliadnutiu sa k tomu, kto je skutočne vlastníkom školy? Kto má právo o nej rozhodovať? Kto ju má platiť a z čoho? Tieto otázky sú rozhodne dôležité, aby sme si kládli, ale aj na nich hľadali odpovede.
V článku budeme vychádzať predovšetkým a hlavne zo vzťahu k materskej a základnej škole, ktoré napĺňajú povinnú školskú dochádzku a sú preneseným výkonom čl. 28n. Dohovoru o právach dieťaťa.
Podstata školy ako právo na vzdelanie
Škola ako právny subjekt či inštitúcia možno nemá takú dlhú historickú životnosť, ale škola ako spoločenská ustanovizeň je tu stáročia. Jej ukotvenie mala už aj staroveká grécka a rímska spoločnosť, neskôr v stredoveku bola rozvíjaná výrazne rehoľami či biskupstvami. Z ľudsko-právneho hľadiska dnes môžeme školu chápať ako kľúčový nástroj naplnenia základného ľudského práva na vzdelanie. Základné kritéria napĺňania tohto práva tvorí (i) dostupnosť, (ii) prístupnosť, (iii) prijateľnosť a (iv) prispôsobivosť.
Škola pri napĺňaní tohto základného poslania teda nie je len jedna z mnohých verejných inštitúcií na plnenie všeobecných služieb, nie je ani firma, či priamoriadená organizácia.
Škola (najmä MŠ/ZŠ) plní primárne delegovanú úlohu výkonu najlepšieho záujmu dieťaťa podľa Komentára č. 14/2013 OSN. Má nevyčísliteľnú hodnotu pri celostnom rozvoji jednotlivca i celej spoločnosti vo vzťahu k maloletým deťom, ktorým spoločnosť zabezpečuje výkon ich práva v mene samotného dieťaťa podľa miery rozumu, ktorý už dokáže užívať, aby tieto práva mohol napĺňať plnohodnotne a vlastným podielom.
Škola ako právny subjekt
Školský zákon prináša definitívne ukotvenie školy ako právneho subjektu nielen pre ZŠ, ale aj pre MŠ a tým sa definitívne potvrdzuje jej autonómia vlastná jej poslaniu.
Ukotvenie školy ako (od neodborných zásahov) nezávislého právneho subjektu má svoj hlboký význam. Ústavou školy totiž nie je primárne školský zákon, ale v § 3 a 4 ním vymedzené princípy a ciele, ktoré vysoko presahujú uvedený zákon.
Nájdeme tu rovnoprávnosť a dostupnosť vzdelania, princípy najnovšieho vedeckého poznania a inkluzívne princípy, poradenstvo a výchova, rozvoj porozumenia, znášanlivosti, socializácie a komunikácie, sebariadenia, vyváženého rozvoja všetkých stránok osobnosti dieťaťa či rovnoprávnosti postavenia škôl a školských zariadení bez rozdielu zriaďovateľa.
Tieto a ďalšie princípy sú pretavené do vznešených cieľov. Lenže tieto princípy stanovené v šk. zákone akosi ostávajú vo verejnej diskusii nepovšimnuté a pritom tvoria podstatu školy ako inštitúcie.
Ona je v podstate „iba“ bezpečným prostredím, kde učitelia, odborníci v úzkej spolupráci s rodičmi realizujú hneď po rodine významný proces socializácie jednotlivca.
Zriaďovateľ školy?
Z princípov právneho štátu je jasné, že každá inštitúcia musí mať svoje právne ukotvenie a štát ako garant naplnenia ľudských práv musí tieto práva nielen garantovať, ale osobitne v prípade detí ho aj systémovo zabezpečiť.
Táto povinnosť štátu je delegovaná na ministerstvo školstva a z dôvodu efektívnosti následne delegovaná zriaďovateľom škôl a školských zariadení. Je úplne jedno či je zriaďovateľom RÚŠS, kraj, mesto, cirkev alebo nezisková organizácia.
To, kto je zriaďovateľ nemá a ani nesmie mať vplyv na naplnenie primárneho poslania školy. Škola nie je a nesmie byť nástrojom výkonu práv alebo záujmov iných právnických osôb, ani štátu. Je výkonom “posvätného” (vyššieho) práva v základoch ľudského bytia.
Hierarchia ako nástroj spravovania škôl?
Pojem hierarchia, riadenie, autorita, verejná moc a i. sú často skloňované v kontexte školy ako takej. Ak sa pozrieme na prvý z pojmov z gréckeho slova „hieros“ a „arché“ nejde o bežne prekladaný význam: posvätná vláda. Naopak, znamená to posvätný pôvod alebo posvätný (vyšší, nedotknuteľný) princíp/hodnota/idea.
Áno, uplatňovanie hierarchie v zabezpečovaní výchovy a vzdelávania v školách a následne v systéme štátnej a verejnej služby (nie vlády), vychádza predovšetkým z posvätného pôvodu, t.j. z nedotknuteľnej podstaty ľudského bytia (nemusí to nutne znamenať náboženský, ale vyšší cieľ) .
Ten vysoko presahuje starostu, mimovládku či ministra pri štruktúre koordinácie (nie riadenia) škôl. Nie je nič výnimočné v ľudskej spoločnosti, že uplatňovanie moci je lákavé a ponúka sa na každom rohu výkonu činností. Takto to ale nemá byť.
Štát je len pridruženým služobníkom národov, ktoré sa zaviazali chrániť posvätné práva človeka, medzi ktorými práva detí požívajú osobitnú pozornosť. Všetci zriaďovatelia, RÚŠS a ministerstvá sú iba v službách spoločnosti. Realizujú výkon štátnej služby a verejného záujmu občanov, nie opačne.
Ani súkromné organizácie, cirkev, či starosta nevlastnia školu. Škola nie je výkon vlastníckeho práva fyzickej ani právnickej osoby. Celá hierarchia okolo školy je len systém služby celej organizácie spoločnosti (neziskovej, duchovnej či štátnej) pre školu samu.
Starosta je „iba“ volený zástupca ľudu, aby participoval na spravovaní vecí verejných i delegovaných službách náplne základných ľudských práv.
Nie je ich vlastníkom ani ich správcom. Biskupstvo ako zriaďovateľ nie je nič iné ako vrchol servus servorum Dei (známe pápežske heslo: sluha sluhov Božích) – služby pri výkone posvätného práva človeka na jeho všestranný rozvoj vrátane toho duchovného.
No a občianske organizácie – tie predsa vznikajú priamo s neziskovým účelom ešte vernejšie odzrkadlovať každodennú realitu verejnej služby riadenej zdola. Kto z týchto orgánov chce škole vládnuť? Rozhodovať o nej? Kto jej chce dať zmysel, či doplniť k nej nejaký princíp?
Škola ako posvätná inštitúcia rozvoja človeka
Ak je možné školu dnes nejako definovať a nezanedbať nijako jej poslanie, možno o nej hovoriť ako o kľúčovej dielni hierarchie = teda dielni vedúcej k posvätným princípom, nie vláde a autorite. Škola má byť ukážkou demokratického, inkluzívneho a de-mocenského prístupu. Jej činnosť a fungovanie sa odvíja od posvätných princípov (hodnôt, neodňateľných ľudských práv, univerzálnych potrieb), vedeckého poznania, reakcií na spoločenské zmeny, výchovy, rozvoja, priateľstva a etiky.
Žiadne vlastnícke právo neexistuje. Žiaden starosta ani biskup či podnikateľ nerozhoduje o škole. Napomáha a umožňuje „iba“ jej rozvoju v súlade s jej posvätnými princípmi. Nič nepridáva a neuberá. Nejde o nejakú inovačnú metódu.
„Inováciou” je jej posvätný pôvod – vrcholné naplnenie práva na vzdelanie v jeho komplexnosti prístupu zameraného na človeka. A áno, v škole nie je dôležité iba dieťa, ale aj človek ako taký. Aj keď učitelia a zamestnanci vrátane riaditeľa plnia nejaké úlohy, zároveň a najmä napĺňajú a rozvíjajú v pravom slova zmysle vlastnú ľudskosť a potreby (napr. prispievať k životu, priateľstvo, vzťahy, zmysluplnosť a i).
Záver
Riadenie a financovanie škôl v zákonoch o financovaní a školskej samosprávy musia byť preniknuté podstatným poslaním školy. Škola nie je vlastníckym podielom ale priestorom na výkon štátnej a verejnej služby.
Rada školy nie je dobrá vôľa štátu alebo samosprávy, ale výkonný orgán ochrany spoločnosti nad jej poslaním. Práve ona a nie starosta, biskup či podnikateľ môže odvinúť svoje „hierarchické“ opodstatnenie. Ona je zložená zo zástupcov cieľových skupín rodičov, študentov, zamestnancov či širšej samosprávy.
Rovnako tak jej financovanie musí byť priezračne čisté a jednotné v štartovacej čiare a zároveň si plniť základné právo na vzdelanie v jej dostupnosti a rovnoprávnemu prístupu.
Autor: Viktor Križo
