V súvislosti s inklúziou sme veľa počuli o uchopení „problémov so správaním“. Ako inklúzia nám boli predstavené „špeciálne triedy“ v bežných školách, ktoré majú rôzny stupeň priepustnosti v závislosti od školy. Špeciálna pedagogika v bežných školách sa zameriava na poruchy učenia a sociálno-emocionálnu podporu žiakov. Naproti tomu žiaci, so špeciálnymi potrebami v oblasti mentálneho a telesného rozvoja, sú umiestňovaní prevažne do špeciálnych škôl.
Mali sme možnosť navštíviť 3 školy vo Fínsku a nevideli sme žiadne deti s viditeľným postihnutím.
Podporou inklúzie v širšom poňatí je celoplošná povinná komunitná škola od 1. po 9. ročník. Gymnáziá začínajú až 10. ročníkom. To zabraňuje sociálnej selekcii detí v hlavnom prúde. Nie rodič rozhoduje, kde sa dieťa po základnej škole presunie, ale dieťa samotné.
Pre deti s migračným pozadím, ktoré potrebujú nadobudnúť základné jazykové zručnosti, sú zavedené takzvané „prípravné“ triedy. Trvajú najmenej 1 rok, v prípade potreby konkrétneho žiaka aj 2 roky. Vzdelávajú sa tu deti rôzneho veku v jednom kolektíve. V druhom polroku sú vysielané do svojich budúcich kmeňových tried.
Stretli sme sa so školskou kultúrou, ktorá je otvorený a podporujúca k mladým ľuďom hlásiacim sa k LGBT komunite.
Inklúzia na „fínsky spôsob“.
Pozorovali sme fínske školy s očakávaním, že v oblasti inklúzie získame nové podnety hodné nasledovania. To, čo sme mali možnosť vidieť boli skôr výsledky integrácie. Prvým problémom samozrejme je, ako kto pojem inkluzívne vzdelávanie vysvetľuje. Fínski učitelia ho chápu ako vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami v rukách špeciálnych pedagógov mimo hlavného vzdelávacieho prúdu.
Započuli sme aj hlasy, že tieto deti brzdia „normálne“ deti. Takéto spojenie sa výskumne nepreukázalo. Vo fínskych školách sme našli v špeciálnych triedach deti, ktoré by na Slovensku do špeciálnej triedy už nikto nezaradil – dieťa s traumatickým príbehom s (podľa slov dieťaťa) agresívnym správaním, či dieťa s aspergerovým syndrómom.
Niektoré modely špeciálnych tried sa nám páčili, boli dočasné, otvorené pre prepájanie všetkých detí medzi sebou. Boli to napríklad modely menších skupín pre niektorý predmet. Ale videli sme aj modely, kde časť detí zmiešaného veku, trávilo vzdelávanie výraznejšie oddelene od ostatných. Nároky na progres týchto detí sú bohužiaľ menšie ako by mali v bežnej triede.
Je známe, že pravdepodobnosť sociálno-patologických javov je nižšia pri inkluzívnom prístupe. To sú pozitíva inkluzívneho vzdelávania. Netvrdíme, že vždy a pri všetkom musia byť deti v spoločnej triede. Aj diferencovaný prístup a rozličné možnosti podpory detí sú rozhodne inkluzívnym prístupom.
Rola samosprávy
Fungovanie podporných opatrení je závislé aj od miestnej samosprávy. „U nás na škole to funguje dobre, je tu dosť ľudí a máme len podporné skupinky pre deti, ktoré to potrebujú. Nemáme žiadne špeciálne triedy.“ Povedala nám pri osobnom rozhovore učiteľka zo základnej školy v Tuusule, kde sa vzdeláva 250 detí, pracuje 12 učiteliek a učiteľov, 3 špeciálne pedagogičky a 7 asistentov a asistentiek. „Inklúzia potrebuje ruky.“ Pokračovala a myslela tým počet dospelých, ktorí sa deťom venujú.
Toto heslo sme počuli aj na iných školách. „Predtým som pracovala v školách v iných mestách v okolí a tam to fungovalo inak. Neviem, kam sa tam peniaze strácali, ale nebolo tam toľko zdrojov ako na tejto škole.“ Komentovala učiteľka svoju skúsenosť z fungovania v iných samosprávach.
Špeciálne vyučovacie metódy sme nevideli. Zaujal nás spôsob hodnotenia.
Metódy práce vo Fínsku, ako sme to videli, sú rovnako ako na Slovensku rôznorodé, od školy k škole, od učiteľky k učiteľke. Okrem veľkej zaťaženosti na digitálne technológie napr. Kahoot sme nevideli žiadne špeciálne metódy, ktoré by sa vo veľkom využívali.
Rovnako je mýtus, že fínske školstvo nevyužíva hodnotenie. Žiaci sú hodnotení, akurát že nemajú do 7. ročníka známky, ale namiesto toho slovné spojenia obdobné nášmu chválitebný. Rozdielom v hodnotení je, že je viazané na jasne stanovené učebné ciele v jednotlivých predmetoch. To dáva žiakovi a rodičom orientáciu v tom, kde sú silné a slabé stránky, a kde treba zapracovať.
Za výhodu považujeme to, že hodnotenie testu nie je nikdy definitívne – ak žiak nie je spokojný s výsledkom, môže test opakovať dovtedy, kým je s hodnotením spokojný. Takýto spôsob otvára cestu ku kontinuálnemu učeniu sa bez definitívnych známok. Hodnotenie vo fínskom systéme zaznamenáva skôr snahu a aktivitu žiaka, ako jeho momentálne vedomosti v konkrétnom čase a situácii.
Zaujímavosťou je, že samotní učitelia odmietli návrh celoštátneho testovanie v 5. triede. Až 95% učiteľov hlasovalo proti návrhu testovať a vďaka silným školským odborom si vôľu presadili.
Je to tak, že u nás nič nefunguje a severania sú na tom lepšie?
Fínske školstvo rozhodne čelí mnohým ťažkostiam a problémom. Na Slovensku máme tendenciu viac sa posťažovať a hovoriť, ako veci nefungujú. Vo Fínsku o tom hovoria menej. Ale ťažkostí majú podobne ako my, dosť. Videli sme veľké rozdiely medzi školami a ich prístupom. A podobne je tomu aj u nás.
Čo je však vidieť aj bolo počuť v rozhovoroch, je, že fínska vláda sa stará o školy a to výrazne. Zabezpečuje pre všetky školy rovnakú štartovaciu čiaru v témach vzdelávania, podpory, financií a materiálneho vybavenia.
Pozitívom na Slovensku je, že sme rozbehli príliv psychológov a ďalších odborníkov do škôl v rámci školských podporných tímov, čo nám môžu závidieť všetky okolité krajiny. Otázne je, či takto nesuplujeme nedostatočnú prípravu učiteľov, vysoké počty žiakov v triedach, a nepriepustnosť slovenského školstva. V čase, kedy je duševné zdravie veľmi dôležitá téma vo svete, má Slovensko vykročené správnou nohou. Iste, máme sa čo učiť, a to najmä v efektivite opatrení. Ale treba priznať, že mnohí slovenskí učitelia sú unikátom na úrovni Iron Mana. Zvládajú aj v ťažších podmienkach zázraky a mnohé deti vďaka ich zapáleniu dosiahnu svoj potenciál.
Počty žiakov v triedach, demokratické vedenia škôl, atraktivita učiteľského povolania sú určite vo Fínsku vhodnejšie nastavené.
Je to naša vlastná cesta
Cestu inkluzívneho vzdelávania potrebujeme hľadať, je to naša vlastná cesta. Môžeme sa pozrieť do iných krajín a učiť sa, ale nakoniec musíme objaviť aj naše vlastné zdroje.
Azda najväčší problém slovenského školstva vidíme v nastavení ministerstva školstva, ktoré podporuje predstavu, že smerovanie vzdelávania je víziou jednotlivcov namiesto strategického plánovania postaveného na kontinuálnych analýzach. Nepomáha ani samotná vláda, ktorá nepovažuje vzdelanie za dostatočnú prioritu a hodnotu.
Keď sa k tomu pridá nedostatok demokracie v školách zo strany zriaďovateľov a vedenia škôl a slabá príprava budúcich učiteľov, dostaneme molotov kokteil, ktorý neustále vybuchuje v našej spoločnosti už desaťročia. To prispieva k väčšej frustrácii, nesamostatnosti a vyhorenosti učiteľa.
Fínsky systém školstva je o veľa viacej decentralizovaný a funguje podľa hesla Trust and Responsibility – Dôvera a zodpovednosť. Učiteľka verí dieťaťu, že robí to najlepšie, čo vie, riaditeľka verí učiteľke, rodič dôveruje škole. Iba keď máte dôveru ostatných, môžete býť sami sebou – byť autentický. A to je pre vzdelávanie (sa) nesmierne dôležité, zaznelo v jednej z prednášok o fínskom školstve.
V sérii cesty po krajinách s kvalitným školstvom zvažujeme, že ďalšia naša cesta bude do Portugalska, krajiny, ktorá prešla nedávno veľkými reformami a má potenciál byť nám blízko v hľadaní cesty za kvalitným inkluzívnym vzdelávaním.
Text a fotografie:
Viktor Križo, Zuzana Krnáčová, Jana Randa, Stanislava Schenck, Vladimíra Ďurčová, Mária Rothensteinová, Katarína Daneková, Naďa Navarová.
