Úprava dochádzky – IVP, IUP alebo individuálne vzdelávanie

Jedným z problémov integrácie v školách je aj potreba individuálne upraviť školskú dochádzku konkrétneho dieťaťa odlišne od dochádzky ostatných žiakov. Školský zákon používa prídavné meno „individuálny“ v názve troch rozdielnych, aj keď čiastočne súvisiacich opatrení týkajúcich sa organizácie vzdelávania. Jedná sa o „individuálny vzdelávací program“ (§ 7a), „individuálne vzdelávanie“ (§ 24) a „individuálny učebný plán“ (§ 26).

V nasledujúcom texte sa pokúsime vysvetliť, čo zákon pod uvedenými slovnými spojeniami myslí, a to, ako tieto organizačné formy vzdelávania uplatniť v súlade s predpismi, ak je pre žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami vhodné, aby (úplne alebo čiastočne) nemusel dochádzať do školy, resp. sa mu upravil rozvrh.

Neposkytovanie vzdelávania

Až do roku 2000 bolo možné dieťa, „ktoré pre svoj duševný stav nie je schopné sa vzdelávať“ celkom oslobodiť od povinnej školskej dochádzky. Táto možnosť bola v súlade s medzinárodným právom zrušená od septembra 2000. V novom školskom zákone v § 19 ods. 1 z roku 2008 je potom jednoznačne deklarované, že „nikoho nemožno oslobodiť od plnenia povinnej školskej dochádzky.“

Súčasný zákon to ošetruje tak, že žiakovi so zdravotným znevýhodnením, ktorý je oslobodený od povinnosti dochádzať do školy a jeho zdravotný stav mu neumožňuje vzdelávať sa, sa vzdelávanie neposkytuje do pominutia dôvodov, a to na základe písomného odporučenia všeobecného lekára pre deti a dorast a písomného odporučenia zariadenia poradenstva a prevencie (§ 19 ods. 5 zákona č. 245/2008 Z. z.).

Možnosť neposkytovať vzdelávanie je teda vždy iba dočasná, dieťaťa musí byť oslobodené od povinnosti dochádzať do školy a dôvody nevzdelávania vždy posudzuje lekár i poradenské zariadenie. Na základe žiadnej diagnózy nemožno dieťa od povinnosti vzdelávať sa (a štát od povinnosti vzdelávať ho) oslobodiť definitívne. V ojedinelých prípadoch (napríklad vegetatívny stav dieťaťa) sa samozrejme môže stať, že dôvody nevzdelávania nepominú.

Oslobodenie od povinnosti dochádzať do školy

Napriek uzákonenej povinnej školskej dochádzke nie každé dieťa a nie vždy môže do školy chodiť. Preto už v minulosti poznal školský zákon oslobodenie od povinnosti dochádzať do školy. Dôvodom pre takéto oslobodenie bol zdravotný stav a oslobodenému žiakovi musel orgán štátnej správy v školstve zabezpečiť takú formu vzdelávania, ktorá mu umožní dosiahnuť rovnaké vzdelanie ako pri školskej dochádzke.

Súčasný školský zákon nevymedzuje oslobodenie od povinnosti dochádzať do školy v osobitnom paragrafe, vo viacerých ustanoveniach s ním však počíta. O oslobodení od povinnosti dochádzať do školy rozhoduje riaditeľ podľa zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve.

Oslobodenie od povinnosti dochádzať do školy je potrebné v prípade, ak sa uvažuje o neposkytovaní vzdelávania podľa § 19 ods. 5 školského zákona, alebo o tzv. individuálnom vzdelávaní podľa § 24 ods. 2 (základná a stredná škola) či § 28b ods. 2 (materská škola).

Individuálne vzdelávanie

Túto organizačnú formu vzdelávania zaviedol do praxe až školský zákon z roku 2008. Termín nie je presný – označuje sa ním každé školské vzdelávanie realizované mimo školy (najčastejšie v domácom prostredí).

„Individuálne“ tu neznamená, že je prispôsobené individuálnym potrebám žiaka, ale že sa neuskutočňuje v skupine (školskej triede). Netýka sa iba dieťaťa oslobodeného od povinnosti dochádzať do školy zo zdravotných dôvodov, môžu ho využiť aj iní žiaci. Školský zákon ho v § 23 uvádza ako jednu z foriem „osobitného spôsobu plnenia školskej dochádzky a povinného predprimárneho vzdelávania.“

Podľa § 24 písm. a) sa povoľuje žiakovi, ktorému zdravotný stav neumožňuje účasť na vzdelávaní v škole, podľa § 24 písm. b) ktorémukoľvek žiakovi základnej školy, ak o to jeho zákonný zástupca požiada. „Individuálne vzdelávanie“ je v tomto prípade nepresným pomenovaním toho, čo sa bežne nazýva domácim vzdelávaním alebo homeschoolingom. Do roku 2021 sa umožňovalo iba žiakom 1. stupňa ZŠ, dnes je sprístupnené na oboch stupňoch základnej školy.

Podľa zákona č. 596/2003 Z. z. rozhoduje riaditeľ školy o oslobodení od povinnosti dochádzať do školy a tiež o individuálnom vzdelávaní žiaka. To by naznačovalo, že v prípade individuálneho vzdelávania musí vydať dve rozhodnutia. Nie je to však potrebné. Školský zákon totiž hovorí, že riaditeľ o individuálnom vzdelávaní rozhoduje „v rámci rozhodovania o oslobodení žiaka od povinnosti dochádzať do školy“ (§ 24 ods. 2 – pozri vyššie).

Ak ide o individuálne vzdelávanie, vydá riaditeľ školy len jedno rozhodnutie, v ktorom uvedie, že žiaka oslobodzuje od povinnosti dochádzať do školy a povoľuje mu individuálne vzdelávanie.

Individuálne vzdelávanie zdravotne znevýhodneného dieťaťa

Pre individuálne vzdelávania žiaka, ktorému dochádzku do školy nedovoľuje jeho zdravotný stav, platí, že na základe žiadosti rodiča a vyjadrenia všeobecného lekára pre deti a dorast alebo odporúčania zariadenia poradenstva a prevencie zabezpečuje vzdelávanie žiaka škola, ktorá rozhodla o povolení individuálneho vzdelávania, a to v rozsahu najmenej dve hodiny týždenne (§ 24 ods. 3 zákona č. 245/2008 Z. z.).

Otvára to možnosť požiadať o domáce vzdelávanie nielen pre deti s ťažkým zdravotným postihnutím, ktoré diagnostikuje lekár, ale aj pre inak zdravotne znevýhodnené deti, vrátane detí s vývinovými poruchami učenia, aktivity a pozornosti, či poruchami správania. Škola je povinná zabezpečiť žiakovi vzdelávanie v rozsahu minimálne dvoch hodín týždenne.

Rodič dieťaťa, ktorému podľa vyjadrenia odborníka zdravotný stav neumožňuje účasť na vzdelávaní v škole, nemusí dokladať všetky náležitosti vyžadované v § 24 ods. 5 (nemusí teda napríklad zabezpečiť kvalifikovanú fyzickú osobu, ktorá bude dieťa učiť – to je, aj keď v obmedzenom rozsahu – povinnosťou školy). Hoci v tomto prípade § 24 nehovorí nič o individuálnom vzdelávacom programe, je zrejmé, že ak ide o dieťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, takýto program mu v zmysle § 7a školského zákona treba vypracovať; v ňom sa stanovia aj formy a metódy vzdelávania, ktoré poskytuje škola, spôsoby hodnotenia žiaka, aj spolupráca s odbornými zamestnancami.

Niektorí riaditelia škôl sa celkom radi „zbavia“ problémového žiaka tým, že mu povolia individuálne vzdelávanie. Rodičom často nič iného neostáva; v takomto prípade však hovoríme o „nútenom homeschoolingu“.

„Individuálne vzdelávanie“ je vo väčšine prípadov kryptonym pre domáce vzdelávanie (homeschooling). Po splnení rôznych podmienok sa umožňuje žiakom základnej školy. Rodičia musia zabezpečiť kvalifikovanú osobu, ktorá bude domáce vzdelávanie ich dieťaťa realizovať. Na všetkých stupňoch vzdelávania je individuálne vzdelávanie k dispozícii žiakom, ktorým zdravotný stav (podľa vyjadrenia lekára alebo poradenského zariadenia) nedovoľuje dochádzať do školy. V takom prípade je škola povinná zabezpečiť vzdelávanie dieťaťa v priestoroch mimo školy minimálne dve hodiny do týždňa. Základná škola bezplatne poskytuje všetkým individuálne vzdelávaným žiakom potrebné učebné materiály.

Individuálny učebný plán

Ďalšou možnosťou ako sa žiak môže vzdelávať bez toho, aby pravidelne dochádzal na vyučovanie do školy, je vzdelávanie podľa tzv. individuálneho učebného plánu (§ 26 zákona č. 245/2008 Z. z.).

Aký je rozdiel oproti individuálnemu vzdelávaniu? „Individuálny učebný plán“ prešiel do súčasného školského zákona z predchádzajúceho zákona, ktorý ho poznal ako „štúdium podľa individuálneho študijného plánu“. V odôvodnených prípadoch umožňovalo mimoriadne nadaným a talentovaným žiakom stredných škôl osobitnú organizáciu výuky a dĺžky štúdia, pravda pri zachovaní obsahu a rozsahu určeného učebným plánom a učebnými osnovami.

V skutočnosti sa využívalo v prospech športovo nadaných žiakov, ktorí nemuseli dochádzať do školy, aby mali čas venovať sa tréningom a súťažiam. V rámci „osobitnej organizácie výuky“ študovali samostatne a so školou si dohovorili len termíny skúšok z jednotlivých predmetov.

Vzdelávanie podľa individuálneho učebného plánu sa povoľuje zo závažných dôvodov, zákon explicitne uvádza nadanie, tehotenstvo a materstvo. Na rozdiel od individuálneho vzdelávania, ktoré musí aspoň čiastočne zabezpečiť škola, resp. zákonný zástupca prostredníctvom kvalifikovanej osoby, individuálny učebný plán počíta so samoštúdiom žiaka.

Predpisy nevyžadujú doložiť žiadosť žiadnymi potvrdeniami. Pochopiteľne, že „závažné dôvody,“ pre ktoré by mal riaditeľ túto formu vzdelávania žiaka povoliť, je vhodné dokladovať vyjadrením lekára, poradenského zariadenia, športového trénera, umeleckého pedagóga, mentora ap. Vzdelávanie podľa individuálneho učebného plánu dovoľuje prispôsobovať potrebám žiaka časový rozvrh, neumožňuje však modifikovať obsah ani rozsah učiva.

Individuálny vzdelávací program

Individuálny vzdelávací program je základným nástrojom integrácie žiaka so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami do bežnej školy. O nastavení individuálneho vzdelávacieho programu podrobne píšeme aj v našom bulletine Individuálny vzdelávací program.

Jeho výhodou oproti individuálnemu vzdelávaniu či individuálnemu učebnému plánu je, že o ňom nerozhoduje riaditeľ v správnom konaní (podľa zákona č. 596/2003 Z. z.). Žiakovi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je škola na základe odporúčania poradenského zariadenia povinná takýto program vypracovať a postupovať podľa neho.

Individuálny vzdelávací program nemusí byť obsiahly dokument, treba len, aby opísal úpravy jednotlivých častí školského vzdelávacieho programu – musí v ňom byť teda uvedené, v čom sa od školského programu líši. A líšiť sa môže úpravou ktorejkoľvek časti školského vzdelávacieho programu, teda napríklad aj úpravou učebného plánu (rozvrhu).

Úprava obsahu môže zahŕňať ako redukciu učiva v niektorých predmetoch (vzhľadom na konkrétny typ zdravotného znevýhodnenia), tak aj jeho rozšírenie (vzhľadom na nadanie dieťaťa). Preto je možné časovú dotáciu niektorých predmetov zvýšiť, iných znížiť. Nie je pritom treba, aby riaditeľ oslobodzoval žiaka od vyučovania konkrétneho predmetu podľa § 31 ods. 4 školského zákona (a § 5 ods. 3 písm. d), resp. § 5 ods. 4 písm. d) zákona č. 596/2003 Z. z.). Tento postup sa uplatňuje iba vtedy, keď treba na vymedzený čas oslobodiť od daného predmetu žiaka, ktorý inak postupuje podľa školského vzdelávacieho programu spolu s ostatnými spolužiakmi.

V rámci individuálneho vzdelávacieho programu možno pristúpiť aj k tomu, aby žiak niektoré hodiny neabsolvoval v škole. Organizácia dochádzky do školy patrí k formám vzdelávania, a tie podľa zákona možno v individuálnom vzdelávacom programe upraviť. Upozorňuje na to aj nový dodatok Štátneho vzdelávacieho programu č. 11 platný od 1.9.2022: „denná forma (aj ako dištančná) sa realizuje v rozsahu podľa odporúčania zariadenia poradenstva a prevencie pre žiakov so ŠVVP, ktorí sú vzdelávaní podľa individuálneho vzdelávacieho programu alebo ktorí sú žiakmi so všeobecným intelektovým nadaním.“ (ŠVP, 2022, s. 29). Napríklad pre deti s ADHD či s niektorou poruchou patriacou do autistického spektra môže byť niekoľkohodinový pobyt v škole neprimeranou záťažou, pre ich optimálny vývin však nie je žiaduce, aby do školy nechodili vôbec (aplikácia individuálneho vzdelávania alebo vzdelávania podľa individuálneho učebného plánu teda neprichádza do úvahy).

Individuálny vzdelávací program je opatrením umožňujúcim dôslednú individualizáciu výchovno-vzdelávacieho procesu dieťaťa. Ak o to na základe odporúčania poradenského zariadenia požiada zákonný zástupca dieťaťa so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, nemôže škola (resp. jej riaditeľ) vypracovanie a aplikáciu individuálneho vzdelávacieho programu odmietnuť. Individuálny vzdelávací program vychádza zo školského vzdelávacieho programu a obsahuje jeho modifikácie. Tie sa môžu týkať učebného plánu, obsahu, metód a organizačných foriem vzdelávania (vrátane úpravy dochádzky do školy), spôsobov hodnotenia dieťaťa i potrebnej spolupráce s odbornými zamestnancami.

Individuálny vzdelávací program pripravuje škola (triedny učiteľ v spolupráci so školským špeciálnym pedagógom, prípadne ďalšími učiteľmi a odbornými zamestnancami) na základe odporúčaní školského poradenského zariadenia, ktoré je pri jeho príprave povinné poskytnúť súčinnosť, vždy po konzultácii a so súhlasom zákonného zástupcu dieťaťa.

Rozdiely medzi troma „individuálnymi“ opatreniami školského zákona sú prehľadne znázornené v nasledujúcej tabuľke:

Autori článku: Vladimír Dočkal, Viktor Križo