Vzťahy sú neoddeliteľnou súčasťou našich životov – od rodinných, priateľských až po profesionálne. Ale čo vlastne znamená mať skutočný vzťah? Je to len praktická interakcia, otrepaná fráza alebo niečo hlbšie?
Autor článku skúma, či vzťahy predstavujú základnú podstatu našej identity a života, alebo ich vnímame len ako praktický nástroj na dosiahnutie konkrétnych cieľov.
Vzťah ako biznis?
Často sa stretávam s tým, že ľudia povedia: „Vzťah?“ „To je vágne slovo.“ „V marketingu či novinách ich neviete predať, kampaň na tom nepostavíte.“ „V terapii a duševnom zdraví to je samozrejmosť, ale nestačí len to.“ Tieto a podobné výroky zaznievajú v novodobých mediálnych, spoločenských a strategických diskusiách pri téme duševného zdravia. Pri hľadaní riešení často počuť: „Je tu pandémia zlých vzťahov! Potrebujeme riešenia, konkrétne kroky, metodiky a programy.“
Nie je náhoda, že ak zadáte slovo vzťah do googlu medzi prvými vám nájde článok Wikipédie: „právny vzťah“. Sme obklopení štruktúrami a pravidlami. Vzťahy vidíme skôr ako obchod medzi ľuďmi – vzťah takmer ako biznis plán: „Ak ty mne toto – potom ja ti toto.“ A na konci je výsledok.
Môžu byť teda také obyčajné až fádne veci ako vzťah kľúčovým nástrojom uzdravenia ľudí a spoločnosti? Akú metodiku použiť na ich budovanie? Ako zostaviť strategický plán?
Vzťah ako základ ľudskej identity
Ak nechceme vzťahy zredukovať na štruktúrované a riadené interakcie medzi ľuďmi, mali by sme sa na nich nazerať ako na základ našej ľudskej identity aj existencie.
Martin Buber, svetoznámy židovský filozof 20. storočia, v knihe Ja a Ty píše azda najsilnejšie výroky o význame vzťahov: „Všetok skutočný život je stretnutím.“ „Náš život je nevystopovateľne zahrnutý do prúdiacej vzájomnosti všetkého bytia.“ K učiteľom sa prihovára slovami: „Naši žiaci nás vytvárajú.“
Buber vlastne píše, že ono „byť sám sebou“ sa uskutočňuje práve v tom Ty a Ja – vo vzťahu. Áno, stávame sa sami sebou práve cez vzťahy s Ty, ktoré naplno odkrývajú naše Ja. Nie je možné naplno byť sebou bez plnohodnotného bytia s druhými.
Aj ďalší filozofovia zdôrazňujú hlboký význam vzťahov a autenticity v ľudskej existencii.
- Kierkegaardov pohľad: Byť sám sebou je vždy spoločenstvo. Samota a zúfalstvo vedú k odcudzeniu od samého seba.
- Exupéryho dôraz na vzťahy: Skutočné a opravdivé vzťahy sú výsledkom trpezlivého budovania, ktoré sa deje každý deň o kúsok bližšie. Proces „skrotenia“ nastáva v hĺbke nášho Ja, a vytvoriť putá znamená vidieť, porozumieť a zažiť.
- Význam autenticity vzťahov: Čokoľvek, čo nevedie k autentickému spojeniu Ja a Ty, je len pragmatický alebo „užitočný obchod.“
Preventívne programy a stratégie na boj s patologickými javmi
Veľa ľudí sa pravdepodobne stále nazdáva, že riešením na nespočetné množstvo kreatívnych spôsobov násilia medzi ľuďmi je zabránenie a odstraňovanie patológie a rizík.
- Skinner (behaviorálny smer) sa nazdával, že posilňovaním pozitívnych a ignorovaním negatívnych javov dosiahneme depatologizáciu jedinca.
- Freud (psychoanalytický smer) zase hľadal príčiny a prepojenia v dobrej analýze vývinu jednotlivca, jeho tráum a zážitkov, ktoré vytvárajú jeho osobnosť.
- Rogers (humanistický smer) sa ale nazdával, že vzťah je základnou určujúcou jednotkou bytia človeka, vzťah vytvára, udržuje i lieči. A to nielen terapeutický vzťah, ale aj každodenný vzťah, ktorého princípom je rovnocenné Ja a Ty spoločenstva s druhými (nie Ja a Ono ako využívanie druhých ako nástroj).
Nech pozeráme na vzťah akokoľvek, je veľmi otázne, či je možné vzťah nejako formalizovať, dať mu receptúru. Buber sa nazdával, že je to niečo posvätné, akési ticho medzi ľuďmi, ktoré je nesmierne príjemné. Je to stretnutie sŕdc, ktoré Rosenberg v nenásilnej komunikácii označil ako tanec.
Dnešný svet namiesto žitia vzťahov ponúka programy, metodiky, pracovné listy, techniky. Redukuje vzťah na recept. Redukuje ho na ovládateľný priestor toho skúsenejšieho. Dáva mu nádych rýchleho, instantného riešenia, ktoré je ľahko replikovateľné a dodá verejnosti rýchle výsledky. Je to vlastne biznis plán tisícov organizácií a združení, ktoré produkujú vynálezy na suplovanie vzťahov. Fungujú však? Máme okolo seba šťastné deti a spokojných dospelých?
Aký je plán premeny spoločnosti?
Mnohí sa pýtajú, ako zastaviť kyberšikanu, mizogýniu, násilie na ženách, týranie, samovraždy. Žiadna odpoveď nie je. Iba holé, pokorné priznanie si, že odpovede ani účinné nástroje nemáme. Všetko, čo koreluje, je skôr vecou náhody ako predvídateľného všelieku.
To najdôležitejšie je očiam neviditeľné.
Z knihy Malý princ, Antoin de Saint-Exupéry
Ak dieťa nechce žiť, ubližuje druhým, šíri nenávisť, radikalizuje sa, je za tým vždy a jedine vzťah – vzťah k sebe skrze vzťah k najbližším. Každá iná interpretácia môže byť plochá alebo skôr biznisová. Eriksonova dôvera v svet, dôvera v seba sa buduje cez stretnutie so vzťahovou osobou, ktorá dáva nášmu životu zmysel. Žiaľ, niekedy znie krajšie, ak vytvoríme nejakú novú diagnostickú kategóriu a budeme ju skúmať ako samostatný fenomén, dáme to pod mikroskop zvedavosti, aby sme objavili novú pralátku.
Ona je tak jednoduchá, ako tajomstvo Malého princa: „To najdôležitejšie je očiam neviditeľné.“ „Opravdické“ vzťahy nie je možné nasimulovať ani destilovať, aby sme vyrobili chemický liek na samotu, agresivitu či úzkosť.
Jeden vzťah
„Nenávidím celú triedu, učiteľku by som najradšej rozrezal…“ vošiel do mojej kancelárie siedmak Filip po tom, čo sa škola bála, že niekomu ublíži. S rodičmi som sa dohodol, že najprv si sadneme my dvaja na chvíľu, potom s nimi a následne dohodneme ďalšiu spoluprácu. Nasratý Filip si sadol do kresla u mňa v kancelárii a chŕlil nenávisť k celému svetu.
Ovládal dobre biológiu tela, lebo mi pri opisovaní prežívania povedal snáď všetky druhy smrti človeka, ktoré by rád doprial spolužiakom a učiteľke. Ostal som úplne pokojný, takmer som nepočul, čo desivé hovoril, lebo som videl predo mnou sedieť krásneho človeka. Rastlinu, ktorej krása nebola objavená. Na niekoľko minútové chŕlenie som odpovedal jedinou spontánnou vetou: „Filip, musíš byť veľmi nasratý a možno aj sklamaný z mnohých vecí…“
V skutočnosti šlo len o jednoduchú aplikáciu nenásilnej komunikácie do pouličnej žirafej reči.
„No, hej, a viete ako tí blbci…“ pokračoval Filip s opisom zlého sveta okolo neho. Postačilo ešte asi 5 obdobných mojich reakcií, ktoré nepočuli jeho kritické slová, ale jeho potreby. Nepočul som nadávky, ale vzácnu ľudskú bytosť a jej prežívanie.
Zažili sme ešte veľa podobných stretnutí. Pri jednom som spontánne urobil to, že som na zem vylial čaj aj s vreckami a rozdrvené keksíky. A celé to zašliapol nohou. Ukázal som na to a povedal:
„Ako o tom hovoríš, predstavil som si, akoby to možno vyzeralo – všade neporiadok a zmätok. A hovorím si, ako sa v tomto môžeš mať dobre?“
Filip sa zamyslel a tentoraz povedal iba „Jo“. A ostal chvíľu ticho.
Množstvo našich stretnutí pripomínalo cestu. Od sklonenej hlavy bez kontaktu, hádzania vecí od hnevu po miestnosti, útekov, vyhrážaní sa, že zomrie, sme zažili všetko. Dnes sme už inde. Keď sa obzerám, tak jediné, čo pomohlo bol autentický vzťah: moje pocity smútku, niekedy aj slzy v očiach, obavy, prekvapenia, úzkosti i nadšenia. Myslím, že to bol skutočný vzťah. Aspoň pre mňa. A to ho uzdravilo. Nie ja som ho uzdravil, ale liečivý vzťah, v ktorom okrem toho, čo pozná, zažil porozumenie.
Nie ja som ho uzdravil, ale liečivý vzťah, v ktorom okrem toho, čo pozná zažil porozumenie.
Bolo to ako to „Ja a Ty“ – kopa stretnutí, ktoré nakoniec boli iba jedným stretnutím – vzťahom. Boli sme spolu na kofole, na ulici riešili na chodníku odpor a zlosť, pred školou stretnutie s policajtami, útek na koľajniciach. Ale tieto detaily by vás nudili. To najkrajšie totiž boli oné okamihy zážitku Ja a Ty, ktoré ho priviedli späť k mnohým ďalším Ty. A to najkrajšie Ty, ktoré stretol, bol on sám. A ja som bol pri tom…
Autor článku: Viktor Križo
Dobré správy treba šíriť. Využite svoju obľúbenú sieť alebo to jednoducho povedzte ďalej: