Tábory zamerané na človeka

Detské tábory, školy v prírode či iné viacdňové aktivity s deťmi alebo žiakmi, majú svoj štýl a spôsob realizovania už celé roky ba až desaťročia. Štýl, ktorý je niekedy kreatívnejší a inokedy viac tradičnejší.

Inklucentrum prináša zmenu pohľadu na metodiku práce so žiakmi/deťmi na tábore či mimoškolských aktivitách. Je to najmä zameranie na človeka, riešenie konfliktov cez nenásilnú komunikáciu a pohľad na detskú dušu cez traumu rešpektujúci prístup.

V čom by mohla byť zmena konceptu realizácie aktivít?

Človek na prvom mieste

Zdá sa, že ak je dieťa v centre pozornosti, človek sa stráca a nakoniec i dieťa. Na táboroch či viacdňových aktivitách sa to ukazuje dvojnásobne. Nemal by byť cieľom aktivít s deťmi sa pre nich rozdať a zničiť. Dospelí, ktorí s deťmi pracujú, sú rovnako dôležití. Tábor a program musí na to myslieť. Napríklad tým, že vezme radšej väčší počet dospelých, aby mohli mať čas v pokoji veci zvládať, mať oddych, voľno aj vytvárať bezpečie. Azda najviac nápomocné je, ak sa veci dobre pripravia vopred, aby na mieste dospelí nerobili súčasne 3 veci (premýšľanie aktivít, ich príprava, strihanie, organizácia detí, riešenie problémov detí a i.). Ak je všetko dobre nachystané, dospelí majú zväčša kvalitnejší kontakt s deťmi a vedia byť plne prítomný tu a teraz. Rovnako tak delegovanie a aktívne zapojenie detí pomáha odbremeneniu dospelých a ich väčšej schopnosti „byť prítomní“.

To vyžaduje aktívne zaraďovať prestávky, dobre zaplatiť dospelých ľudí za ich prácu, myslieť aj na to, že niekto sa musí zamerať na podporu dospelých (robiť s nimi porady, stretnutia, oceniť ich prácu, priniesť im pitie počas dňa, urobiť im radosť, zastúpiť ich keď cítia únavu, striedať sa v odpočinku a pod.)

Animátori

Dôležitým prvkom táborov ale aj podobných aktivít bývajú vyčlenení ľudia, ktorí sa venujú vytváraniu a realizovaniu programu detí. Pojem animátor z latinčiny znamená oživovateľ, ten čo vnáša dušu do života druhých, do aktivít. V praxi sa však často chápe ako profesionál, ktorý vie zabaviť deti a vyrobiť im kreatívny program plný zábavy. Je to skutočne potreba detí?

V práci s deťmi sa veľmi podceňujú prirodzené metódy hry, ktoré vzídu od detí, ktoré vyvstanú v rozhovoroch pri večernej prechádzke alebo v nekonečnom hraní kariet či futbalu. Kreatívny program je skvelý, vyvolá more zážitkov, ale oni majú svoj význam iba ak sú reflektované a zasadené do širšieho kontextu. Ináč sa deti môžu ľahko presýtiť alebo sa dosiahne stav, kedy ani animátori ani deti nie sú spokojní. Animátori chcú veľmi, aby si deti užili ich program a deti chcú (niekedy) napĺňať očakávania dospelých. 

Animátor je rola, ktorá má svoj význam, ale skôr krátkodobý a dočasný a ideálne, ak je od začiatku prepojená vlastne s oným „byť sám sebou“. Lebo to čo prispieva ku skutočnej „animácii“ (oživeniu) je sám človek. Ak je animátor plným bytím sám sebou, tak vlastne prispieva k životu druhých takou mierou, že to obohacuje a oživuje. A na to neraz netreba až tak veľa aktivít. Postačí odovzdať im zážitok vzťahu, citlivé načúvanie potrieb detí, pravidlá prepojené s láskavosťou, štruktúra a predvídateľnosť. Reflexia.

Aktivity, aktivity, aktivity?

Ak sa deti a dospelí v tábore vzájomne vzdialia na ľudskej úrovni, jediné, čo ostáva, sú aktivity. Ale tie majú byť iba prostriedkom, nie cieľom. Niekedy je oveľa lepšie, keď ich je menej a keď je dostatok času aj na flexibilitu reagovania na „tu a teraz“. Je deťom zima? Užívajú si aktivitu? Sú ich aktuálne potreby naplnené? Sú v tom dospelí ok? Niekedy sa stáva, že nie je spokojný nikto a dospelí po nejakom čase už iba bojujú s deťmi, aby si získali rešpekt, ktorý by potrebovali dostať za námahu, ktorú vykonali. Takéto vzájomné vymáhanie si podpory končí zväčša trápením.

Dobrými aktivitami preto môžu byť aj také, kde deti majú možnosť si zvoliť medzi viacerými možnosťami, alebo kde môžu sami prispieť k ich tvorbe, nielen sú ich konzumentmi. Dokonca za nich môžu byť priamo zodpovední. Animátor ako zabávač detí sa potom môže spontánne meniť na facilitátora podpory rozvoja hry a zábavy detí.  

Opakom aktivít ale môže byť aj anarchia či trestanie. Rezignácia animátorov alebo autoritárstvo. Obe strany jednej mince sú rakovinou vzťahov.

Reflexia

Zásadným prvkom tábora/výletu je čas na spoločnú reflexiu. Najsilnejším momentom dokážu byť tzv. večerné kruhy. Je to čas tesne pred spánkom, kedy deti reflektujú deň a ukotvujú sa. Je to aj akási forma učenia sa. Deti integrujú vlastne zážitky z celého dňa a môžu o nich hovoriť. Dávajú význam tomu, čo zažili, zakladajú do správneho archívneho priečinku zážitky. A je veľmi zaujímavé, že sa často v reflexii objaví ako dôležité niečo úplne iné, ako dospelí očakávajú. Napr. že boli hladní, alebo v lese sa báli, či naopak žasli nad hrádzou na potoku, ktorú si sami urobili cez prestávku či hnev na to, že im niečo zmizlo. To všetko potrebuje byť počuté (nie primárne riešené). Častokrát slová a popisy detí sú iba vyjadrením nenaplnených potrieb, ktoré potrebujú byť pomenované.  

Reflexia ale musí byť preniknutá celým programom. Je to jednak schopnosť sebareflexie dospelých vnímať svoje potreby i potreby detí a pomenovať ich, ale aj reakcia v rôznych situáciách, kde dokážu zastaviť program, aby reagovali na skutočné „tu a teraz“. Napr. ak sa večer deti pastovali a niektorí sa ráno zobudia nahnevaní a vyvolá to medzi deťmi konflikty, je potrebné si ich posadiť a reflektovať, aby z toho nevyrástla pandémia, ktorá ovládne ich mysle. 

Byť „s deťmi“ namiesto „byť tu pre deti“

Známe pokušenie obetovať sa pre deti a pripraviť im najlepší program často deti nehodnotia ako prínosné. Zažijú veľa zážitkov, ale vlastne ich pamäť si ich zapamätá často tak, ako názvy vybraných slov. Ako fakty, nie ako vzťahové zážitky potrebné pre rozvoj a rast. Deti často viac ocenia, keď sú dospelí medzi nimi a s nimi a nie oproti nim na pódiu alebo v činnosti pre nich.

Príkladom môže byť, keď animátori pripravia tip top prepracovanú nočnú hru, ale deti prežívajú strach, únavu či nadšenie, ale nikto to neprežíva s nimi. Podobne to môže byť pri programe, ktorý je zdĺhavý a prezentuje všetky aktivity, ale veľká časť detí je len pasívnymi prijímateľmi. Animátori pripravia skvelé kostými, ktoré ručne hodiny vyrábali a už nemajú kapacitu byť s deťmi. Naopak, veľmi silné zážitky môžu vzniknúť napr. na výletoch, kde deti kráčajú spolu s dospelými a rozprávajú sa s nimi. Prežívajú „program“ akoby boli spoločne účastní geniality prírody. Tvorivé dielne, kde sa deti vekovo miešajú príp. aj so staršími a spoločne pracujú na tvorbe niečoho zmysluplného, oblievačka a i.  Večerné prechádzky každý deň môžu byť krásnym neformálnym priestorom regulácie pohybom pre deti i dospelých. Každý si nájde počas prechádzky to, čo chce, rozpráva sa s kým chce a o čom chce. Alebo ticho kráča, či objavuje v blate žubrienky.  

Psychológ na tábore

Stále viac sa ukazuje, že práca s deťmi sa nedá zredukovať iba na aktivity a zážitky. Zameranie na celého človeka prináša, že deti i dospelí prežívajú seba naplno a to prináša niekedy aj dotyk s bolesťami i výzvami na duši. Rovnako ako tábor potrebuje koordinátora a manažéra aktivít, potrebuje človeka zameraného práve na procesy, prežívanie a konflikty. Postupne v školách pribúdajú školskí psychológovia, ktorí majú za úlohu zameriavať sa cielene na podporu psychosociálneho zdravia detí a dospelých. V táboroch, kde sa deje veľa prežívania non-stop niekoľko dní sa ukazuje, že psychológ môže plniť dôležitú úlohu reflexie prežívania a konfliktov.

Zasahuje tam, kde niektoré dieťa alebo skupina potrebuje špeciálnu podporu, posilňuje prácu dospelých, dáva im spätnú väzbu a reflektuje s nimi ich prežívanie i dynamiku vzťahov detí. Neraz môže naraziť na ťažkosti, ktoré dieťa prežíva vo svojom živote a pomôcť mu ich spracovať, sprevádzať dieťa alebo aj indikovať ďalšiu starostlivosť po skončení tábora či školy v prírode. Večer poskytne deťom podporu pri prežívaní odlúčenia, smútení, cez deň pomáha začleneniu detí, ktoré majú adaptačné a sociálne ťažkosti. 

Jeden chlapec na tábore usedavo plače v izbe a psychológ prichádza rozprávať sa s ním. Počas rozhovoru zisťuje, že odmietnutie na izbe, ktoré práve zažíva spúšťa celý rad odmietnutí za 7 rokov v škole. Hodinový rozhovor a liečivý plač nakoniec napomôže dieťaťu prejsť si ťažké obdobie puberty s myšlienkami na to, že nevidí zmysel života, nevie, kto je a či ho niekto má vôbec rád. Práve intenzívne stretnutia v tábore/škole v prírode otvoria dôležité procesy, ktoré sa aj krásne pomenujú a upracú.

Moc s deťmi nie nad deťmi

Celý koncept nenásilnej komunikácie a humanistickej psychológie je postavený na vzťahu a reflexii. Nereflektované vzťahy, ktoré sú mocenské, prinášajú v konečnom dôsledku násilie, ku ktorému sa uchyľujú dospelí, ale aj staršie deti vtedy, keď sú frustrovaní, unavení a nemajú dostatok nástrojov na porozumenie sebe i druhým.

Je veľmi dôležité, aby deti práve v takýchto neformálnych akciách zažívali inú kultúru vzťahov. Je v poriadku, že je na tábore hnev, že deti porušia pravidlá, sklamú dôveru. Dospelí majú však jedinečnú príležitosť s nimi o tom hovoriť a využívať nástroje rešpektujúcich vzťahov, popisovať vlastný hnev, keď niečo videli alebo počuli. Zároveň pomáhajú deťom lepšie porozumieť, aké potreby ich viedli k nevhodným stratégiám. 

Praktické rady psychológa

Zúčastnil som sa za 20 rokov desiatok táborov, škôl v prírode, sústredení a výletov a objavil som niektoré praktické rady, ktoré mi pomohli stať sa facilitátorom podpory na nich ako človek i ako psychológ: 

1. Transparentnosť a predvídateľnosť – deti majú mať k dispozícii voľne všetky informácie. Program musí byť jasný už pred odchodom detí, aby vedeli deti, do čoho idú, čo ich čaká. Na chodbe alebo pri vstupe do budovy sú vyvesené plagáty s programom týždňa, harmonogramom dňa, rozmiestnením v izbách a pod. Čím viac vecí je jasných a vyvesených, tým menej deti chodia za dospelými, pýtajú sa ich a sú od nich závislí. Dospelí sú preťažení odpovedaním na otázky. Informácie tak majú svoje miesto vyvesené na nejakom mieste a mimo dospelých a vzťahu, aby dospelí vedeli informácie reflektovať a nie ich zadávať (má to svoj potenciál moci nad deťmi). Ak prichádza k zmenám, je to spoločne odkomunikované a vysvetlené. Bezpečie a regulácia detí je priamo úmerná istotou a predvídateľnosťou. Ak deti vedia čo ich čaká, je pravdepodobnejšie, že sa zapoja. Prekvapenia vždy vyžadujú vysokú mieru adaptability, ktorú mnohé deti nemajú, zároveň je menšia pravdepodobnosť širokej integrácie zážitkov v kontexte života dieťaťa. To, čo dieťa predvída bude ľahšie integrovať do celého „ja“.
2. Zabezpečte vyváženosť – striedať energizujúce aktivity s upokojujúcimi, dynamické s tichšími, individuálne so skupinovými, štrukturované s voľnými, deti nepotrebujú stále pustenú hudbu a krik, potrebujú aj ticho a stretnutia s prírodou.
3. Prerozdelenie rolí – deti potrebujú vedieť, kto má akú úlohu, kto je zdravotník, kto psychológ, na koho sa obracať s ktorou požiadavkou pomáha najmä dospelým, aby sa nekoncentrovala moc a preťaženie na jedného, aby sa pri veľkých akciách nestrácali deti a hranice zodpovednosti. Flexibilita má byť výsledkom naozaj dobre zladeného tímu dospelých, nie prejav povahy jednotlivca.
4. Zladenosť dospelých a poznanie detí – ak dospelí sa nepoznajú, alebo spolu nie sú zvyknutí pracovať, tak to môže veľmi poškodiť kvalitu zážitku detí, nakoniec rozbiť celú klímu. Rovnako tak môže byť veľmi užitočné poznať aspoň základné informácie o deťoch vopred a informovať celý tím. Povzbudiť rodičov, aby dôležité informácie o deťoch a ich psychosociálnom svete poskytli. Vedieť, že dieťa je adoptované, že máva problémy so spánkom, že mu zomrelo domáce zvieratko nedávno a mnohé iné pomáha dieťaťu lepšie rozumieť. Tak ako pre zdravotníka je dôležité poznať základné anamnézy a info o zdraví je to potrebné pre psychológa poznať.
5. Využite rituály – viacdňovým aktivitám môžu pomáhať rituály – večerné kruhy, spoločné jedlo, tanec, zvolávačka, šatky, príslušnosť k menšej skupinke. 
6. Veľký priestor – deti potrebujú veľký priestor, potrebujú sa hýbať, potrebujú neformálny čas v lese, stretnutie s prírodou. Štruktúrované a dobre pripravené aktivity môže striedať neformálny voľný čas. 
7. Dajte deťom možnosť voľby – počas dňa by malo byť možnosť si aktivity aj zvoliť, nielen ich ponúkať ako jedinú alternatívu.
8. Únava – najväčší nepriateľ táborov je únava dospelých, ktorá sa rýchlo pretaví do vzťahov, reaktívnosti a precitlivelosti dospelých. Neustrážiť si vlastnú únavu rovná sa pobehovať s nožom po lúke a veriť, že nikomu to neublíži. Je to vždy veľké riziko.
9. (Ne)súťaživosť – veľa hromadných aktivít pre deti udržuje disciplínu a motiváciu detí na súťažení, bodovaní, hodnotení. Vôbec to nie je potrebné. Deti nepotrebujú externú motiváciu, ale skôr vnútornú a tá sa buduje nie odmeňovaním, ale vzťahom. Menej súťaženia a viac reflektovania a počúvania sa, participácie pri príprave programu môže priniesť oveľa väčšie ovocie.
10. Menšie skupinky – na táboroch sa ukazuje, že ku komunitnému duchu prispieva aj rozdeľovanie detí do menších skupín so svojím animátorom. Vytvárať vzťah pri stovke detí nie je tak jednoduché a deje sa postupne. Ak deti ale majú svoju menšiu skupinu, ktorá im vytvára bezpečie, tak sa rýchlejšie dokážu otvoriť aj ostatným deťom. Rozdelenie do menších skupín efektívnejšie koordinuje aktivity a činnosti, nástupy. Je zároveň super, ak je to odrazový mostík pre postupné prepájanie všetkých detí. Rozdelenie do skupín musí byť veľmi starostlivé a v závislosti od toho, či sa deti poznajú. Ak deti priveľmi premiešame vekovo aj typovo, môže to byť živelná integrácia, ktorá neprinesie ovocie. Vekove rozdelenie má výhody v možnosti prispôsobiť im aj program vývinovo. Zároveň sa rôzne skupinky môžu prepájať na niektorých aktivitách napr. tým, že starší pripravia hru pre najmenších, alebo vytvárajú priateľstvá a prepojenia. Budovať ale sieť vzťahov vyžaduje postupnosť.
11. Mobily – veľmi odporúčame tábory robiť bez mobilov a digitálnych technológii. V programe sa môže vytvoriť napr. poobedná prestávka, kedy deti mobily dostanú na 2 hodiny, aby zavolali domov a animátori si oddýchli. Nechať voľne deťom mobily celý týždeň je ako pred spánkom im nalievať energy drinky. Jednoducho sa ťažko dá s mobilmi konkurovať. Ich obmedzenie vedie v skutočnosti k otvoreniu sa vťahom a slobode.
12. Pomoc pri večernom zaspávaní – uspávať deti je možno najviac kľúčový moment týchto viacdňových akcií. Ak chodíte po izbách, keď deti už majú ísť spať, sú rozdivočené, behajú, tak dospelí im vedia odovzdať veľa podpory reguláciou. Prídu k ním a sú medzi nimi, rozprávajú sa neformálne s nimi, čítajú im, zaprajú im dobrú noc, pomôžu im pri upokojení sa pred spánkom napr. nejakým príbehom alebo vtipnou situáciou. Vrátia sa k niečomu, čo bolo počas dňa dôležité, povedia krátku reflexiu: „Dik Maxo za ten dnešok ráno, ako si doniesol všetkým tie fľaše.“
13. Byť skutočne sebou samým – niektorí animátori sú vedení rozličnými školenami, aby si zachovali odstup a inú tvár, akú majú, aby ich deti rešpektovali, aby si deti nevytvorili k nim vzťah, nevyhľadali ich po tábore a pod. Menia si naschvál mená alebo si určujú umelé prezývky (Jahoda, Dasty, Emil) s tým, že ich skutočné mená sú úplne iné. Podobne je to s tykaním a vykaním. Je dôležité, aby sa nevytvárali na takýchto aktivitách žiadne umelé mená či situácie a role. Každý dospelý môže ostať učiteľom i človekom zároveň. Môže mať prezývku (ak mu je vlastné v jeho bežnom živote), ale nie vytvárania zdania, že tu som proste niekým iným na tento týždeň.

Viktor Križo

Inklucentrum realizuje letné pobytové tábory s podporou donorov a partnerov už tretí rok a nastavuje nový koncept na človeka zameraných táborov a viacdňových aktivít. Ďakujeme.

Dobré správy treba šíriť. Využite svoju obľúbenú sieť alebo to jednoducho povedzte ďalej: