Nedávno sa českým internetom prehnala dojímavá písomka žiaka, ktorý dostal štvorku, lebo doplnil v písomke niečo iné, ako bola predstava učiteľa. Pri príležitosti poloročného vysvedčenia chceme opäť oživiť diskusiu o tom, aký význam prikladáme hodnoteniu v školách. K téme hodnotenia sme už publikovali články: Všetko o hodnotení a nehodnotení žiakov v rámcoch školského zákona alebo Hodnotenie v školách – dá sa vôbec hodnotiť ČLOVEKA?
V sérii článkov o mýtoch, ktoré v školstve často aj neracionálne prežívajú sme pripravili túto minisériu mýtov o hodnotení. Niektoré z nich vyslovujeme, pretože tak sme to počuli od svojich rodičov, kolegov alebo okolia a ani si neuvedomujeme, akú stopu môžu zanechať na duši dieťaťa.
Poďme sa pozrieť na to, čo sa skrýva za niektorými častými výrokmi.
Časté výroky učiteľov
Mal sa viac pripravovať
Známky neraz tlačia učiteľa do toho, aby žiakov porovnával. Ak vychádza žiakovi zlá známka, podľa teórie kognitívnej disonancie (Festinger, 1957), máme tendenciu hľadať vysvetlenie pre to, čo sa deje. Nenásilná komunikácia (Rosenberg) zase hovorí o hľadaní vinníka.
Takýto výrok je teda snahou dospelých vysvetliť – a to čo najrýchlejšie – možnú príčinu zlyhávania dieťaťa. Psychológia, pri skúmaní človeka a neuropsychológia, pri skúmaní mozgu, stále viac odhaľuje, aké zložité je rozumieť správaniu človeka. Rýchle súdy často nemusia zodpovedať skutočnému prežívaniu dieťaťa.
Neuropsychológia naznačuje, že náš mozog je schopný v stresovej reakcii úplne vypnúť tú časť, ktorá zodpovedá za vyššie funkcie – premýšlanie a verbálnu pamäť. Mnoho žiakov zlyháva preto, že pociťujú veľký tlak.
V strese vypíname tú časť mozgu, ktorá zodpovedá za premýšľanie.
Niektoré deti musia stráviť nad učením oveľa viac času ako iné a predsa dosahujú v danom okamihu písomky slabé výsledky. Tieto rozmery klasické školské hodnotenie často nezohľadňuje a ani nedokáže poňať. Hodnotenie akokoľvek objektívne na strane vstupu (učiteľa) môže byť úplne neobjektívne na strane výstupu (žiaka).
Nič v živote nie je zadarmo
Výrok predpokladá, že v živote niečo dosiahneme len vtedy, ak pre to vynaložíme veľké úsilie. Zabúda však na to, akí sme ako ľudia rozdielni. A kým časť detí/ľudí má veľmi nízke stresové reakcie a výsledky dosahujú výrazne jednoduchšie, deti s vysokým stresovým rozptylom môžu dosahovať veľmi nízke výsledky aj pri vysokom úsilí.
Taktiež nie všetky deti majú v živote rovnakú štartovaciu čiaru. Tak sa môže stať, že jeden má zadarmo veľké možnosti a druhý žiadne.
Tento výrok úplne zabúda, že tie najcennejšie veci máme úplne zadarmo – príroda, ľudský život, priateľstvo, rodičovskú lásku, biologické vlohy a predpoklady. Naopak, tie menej dôležité veci sú od tých „zadarmo“ tak závislé, že ich môže človek mať relatívne ľahko.
Ak učiteľ pristupuje k žiakom diferencovane, dokáže rôznym žiakom poskytovať rôznu podporu, vzťah, láskavosť, tak to robí zadarmo a je to najlepšia investícia, aby dieťa dokázalo v živote konať podobne.
Až raz bude pracovať bude dostávať tiež hodnotenie – výplatu
Väčšina pracovníkov a zamestnancov má svoju výplatu odvodenú od tabuliek alebo pevne stanovených medzí. Samozrejme, medzi kategóriami môžu byť rozdiely vzhľadom k stupni ukončeného štúdia či odpracovaných rokov. Tieto rozdiely však nie sú zďaleka tak významné, a už vo vnútri týchto platových stupňov nie sú často väčšie rozdiely. Systém odmeňovania v práci najmä v štátnom sektore má svoje veľké medzery a rozhodne nie je spravodlivý.
Ak deti nie sú vedené k vnútornému šťastiu, vzťahom, komunikácii, tak systém odmien a financií ich rozhodne nebude robiť šťastnejšími. Rovnako ako známky v škole….
Hodnotenie či výplata je istou motiváciou. Nerobí však z ľudí šťastejšie bytosti.
Za chvíľu už bude mať každý hlupák jednotku
Takéto výroky sú veľmi relatívne. Mať jednotku nehovorí v podstate nič zásadné. Je to len fakt, že v danom okamihu daný mozog zvládol presne stanovenú úlohu. Je to konštelácia osobnostných, situačných a systémových faktorov. Čo vytvára nekonečno kombinácii skutkov, činov, ktoré učiteľ v presnom čase ohodnotí. Hodnotenie písomiek či ústnych skúšaní je mimoriadne statický nástroj hodnotenia. A následný priemer známok je už len zúfalou snahou ich spojiť do výslednej známky.
Systém hodnotenia v školách by nemohol obstáť v žiadnom prísne metodologickom a vedeckom postupe. Nehovoriac o tom, že cieľom výchovy a vzdelávania v § 2 školského zákona je kognitívne i sociálne učenie zamerané na rozvoj človeka v súlade s jeho predpokladmi stať sa plne rozvinutou osobnosťou.
Mať alebo nemať jednotku je tak nevýznamný faktor, že prideľovanie známok v školách pripomína skôr rozdávanie cukríkov hladným deťom na púšti.
Veď načo rodičia tlačia na známky? Nech sa zmieria, že na to nemá.
Systém hodnotenia vytvoril celospoločenskú kultúru hodnotenia, kritiky a súdov. V atmosfére kritiky je vlastne bežné, že každý na každého tlačí. Rodič cíti tlak, že dobré známky rovná sa dobrý rodič. Takéto zjednodušujúce rovnice sú neopodstatnené. Vo chvíli, keď systém prestane tlačiť na známky, postupne sa premení celá klíma hodnotenia.
V menej hodnotiacom prostredí, kde známky nehrajú kľúčovú rolu sa rodičia postupne stávajú menej a menej závislí na hodnotení.
Pred piatimi rokmi sme na skúšku počas 2 rokov realizovali na jednej z Bratislavských základných škôl nehodnotenie v matematike. Deti to nie len, že nezneužili práve naopak. Učili sa ďalej a to v súlade so svojimi predpokladmi a rodičia si na nehodnotenie rýchlo zvykli. Potrebné informácie o napredovaní dieťaťa dostali v inej forme.
Aj my sme boli známkovaní a sme tu!
Bohužiaľ, táto premisa je jedným z dôkazov, prečo je hodnotenie zlé. Už dnes sa užívanie antidepresív medzi dospelými blíži k 10 % hranici. Množstvo ťažkostí duševného zdravia, ale aj zdravotných problémov dospelých (nadváha, stres, infarkt, fajčenie, bolesti hlavy, chrbtice a pod.) sú výsledkom ťažkostí prekonaných v detstve počas vývinu, kedy najväčší vplyv na dieťa má škola a rodina.
Systém hodnotenia vytvárajú vysoké nároky na sebavnímanie a úzkosť z toho vyplývajúca môže byť základom celého výkonového nastavenia a následných zdravotných rizík v dospelosti. Tvrdiť, že aj my sme boli známkovaní a sme tu si vyžaduje dodať – ako sme tu? Sme tu šťastní? Akí je svet dospelých – bezpečný, láskavý, predvídateľný, spravodlivý, bohatý, plný príležitostí pre každého a pevných medziľudských vzťahov?
Naša generácia by pri známkovaní týchto kategórií dnes rozhodne neobstála. Sme teda na ceste a musíme stále viac objavovať, ako vytvárať svet, ktorý dá novej generácii viac odvahy konať dobro. Aj za cenu, že nebudú mať každý deň diktát.
Časté výroky rodičov
Tá učiteľka nevie nič naučiť
Samozrejme tento silne hodnotiaci výrok, používaný nielen rodičmi predpokladá, že učiteľka má byť zdrojom učenia žiaka. Pokiaľ však budú učitelia v rukách držať moc hodnotenia nad žiakmi, táto kritika ich práce sa im bude dostávať a bude bolieť o to viac, že niektorí učitelia sa veľmi snažia (rovnako ako mnohí štvorkári sa snažia, ale na známkach sa to neodrazí).
Neexistujú zlí a dobrí učitelia. Existuje len zlá alebo dobrá klíma a systém práce, v ktorom je každý človek natoľko rešpektovaný alebo nerešpektovaný, že to umožňuje alebo blokuje rast. Učiteľ, ktorý sa vzdáva potreby neustále hodnotiť vytvára prostredie, v ktorom sa žiak učí toľko, koľko potrebuje pre svoj rast. Niekto menej, niekto viac, alebo niekto tú danú látku/tému a niekto sa učí procesom, vzťahom, komunikácii. Čiže nie samotnému obsahu predmetu. A to je veľmi dôležité.
A tak ako sú žiaci rôzni, aj učitelia sú rôzni. Každý učiteľ môže byť podnetný a vytvoriť prostredie, v ktorom sa žiaci učia radi. Všetci.
Za 3 chyby je už trojka?
Kritika kritérii hodnotenia, napr. v diktáte, je častou reakciou rodičov na obhajobu dieťaťa. To je často jeden z mála momentov, kedy si rodič uvedomí relativitu hodnotenia. Ak sa dieťaťu darí, tak nevie, že môže byť hodnotenie rovnako nebezpečné ako zlatá klietka.
Výrok by mal rodič povedať aj opačne: To je za bezchybný diktát jednotka? Nikto sa nezaujíma o to, či moje dieťa je šťastné?
Mne na známkach nezáleží
Pokiaľ je tento výrok skutočne pravdivý, ide o unikátny druh rodiča. Väčšinou však ide o výrok rezignácie alebo výrok počutý z článkov na internete. Hlboko vo vnútri je veľmi ťažké nebyť na hodnotení dieťaťa závislý, keď sme celý život konfrontovaný hodnotením.
Mať schopnosť milovať svoje dieťa bezpodmienečne a známky vnímať ako nevýznamný vedľajší produkt školy je veľmi ťažké. A musíme sa tomu všetci učiť.
Jurko bol nešťastný z tej dvojky z projektu
Deti sa nerodia so závislosťou na známkach a odmenách. Deti sa to naučia. Tak rýchlo, aký je tlak systému, rodiny a školy. A ako veľmi zažíva v tom úspech. Deti sa prirodzene tešia alebo netešia z úplne iných vecí – vzťahy, zmysel vecí, kreativita. Jurko je veľmi pravdepodobne nešťastný z reakcie druhých na dvojku – spolužiakov, učiteľky a mamy. Ak kľúčoví dospelí neprisudzujú známkam taký význam, nespôsobuje to nešťastnosť.
Či budú alebo nebudú známky, najdôležitejšia bude naša reakcia na nich. Ako veľmi im dovolíme, aby nám zatienili medziľudské vzťahy, komunikáciu, rast – druhého človeka. Veľmi pravdepodobne nás postupne známky a hodnotenie začnú otravovať a dáme im také miesto, aké im patrí – na okraji záujmu.
Viktor Križo