Hodnotenie v školách – dá sa vôbec hodnotiť ČLOVEKA?

Zamyslenie pri príležitosti polročného hodnotenia, 31. január 2022

hodnotenie v skolach Inklucentrum
Zastavením kolobehu hodnotení a porovnávaní dosiahneme viac šťastia. Príkladom sú Dáni. Namiesto hodnotení vsadili na empatiu.

Novela školského zákona od 1. 1. 2022 zaviedla ako kľúčový princíp výchovy a vzdelávania v našej krajine inkluzívne vzdelávanie.

Je častým omylom domnienka, že to znamená vzdelávanie všetkých detí v jednej triede.

Znamená to oveľa viac – odstrániť násilie zo škôl a spoločnosti, priniesť ľudskosť do výchovy a vzdelávania, postaviť človeka, takého aký je, nad vedomosti a poznatky. Znamená to jednoduché – zmeniť školy na dielne ľudskosti (J. A. Komenský).

O násilí v školách a v spoločnosti sme napísali už viacero článkov (napr. TU, TU) a vydali  buletiny (Krízová intervenciaNenásilná komunikácia). Nie úplne správne sa chápe, že násilie je iba bitka žiakov, šikanovanie či mobbing. Násilie má mnoho podôb a v konečnom dôsledku je prítomné za každým konaním, ktorého motiváciou je niečo iné ako láska (Rosenberg) a vždy si to vypýta nakoniec svoju daň.

Hodnotenie z pohľadu didaktiky

Hodnotenie ako proces má mať podľa teórie didaktiky funkciu kontrolnú, prognostickú, motivačnú, výchovnú, informačnú, rozvíjajúcu a spätnoväzbovú (I. Turek). Je treba si opakovane klásť otázku: „Čomu skutočne slúži v našich školách hodnotenie? Kto posudzuje, či hodnotenie spĺňa aspoň tieto didaktické zásady? Nejde si už dávno hodnotenie v školách svojím vlastným smerom? Kto a komu prideľuje hodnotu, keď realizuje proces hodnotenia? Kto zaručuje jeho objektivitu? Čo je vlastne objektivita a ako je možné ju dosiahnuť?”

Hodnotenie ako proces, ktorý sa realizuje v našich školách má pomerne ďaleko nielen od didaktických poučiek, ale predovšetkým od človeka.

Ukážeme si to na príklade: Učiteľ vstúpi do triedy a vyvolá žiaka k tabuli odpovedať. Ten nezodpovie dostatočne na otázky a dostane štvorku. Daná známka vypovedá o tom, ako v danom momente daný žiak zareagoval na dané otázky (obdobne je to i v teste). Následne dieťa príde domov, niekedy už v strese, zareaguje na to rodič, ktorý ako vzťahová osoba zväčša prejaví svoj postoj, nahnevá sa, je sklamaný, smutný, trestá, vysvetľuje alebo odmeňuje. V horšom prípade napíše do školy nepríjemný mail alebo správu učiteľke ako “spätnú väzbu” na hodnotenie. V schéme hodnotenia nakoniec vidíme, že v centre a víre hodnotenia je nakoniec sám hodnotiaci subjekt – učiteľ. Buď pozitívne alebo negatívne, ale v každom prípade onen “zdroj kontroly” je zároveň zdrojom hodnotenia od druhých.

hodnotenie v skolach zacarovany kruh hodnoteni
Schéma hodnotenia: Vo víre hodnotení a posudzovaní je nakoniec sám hodnotiaci subjekt – väčšinou učiteľ.

Učiteľ sa v našom školstve stáva zdrojom posudzovania práve a najmä preto, že je nositeľom hodnotenia. Má moc určiť, čo je a nie je dôležité, čo je a nie je hodnotné: ak teda verí tomu, že je a má byť nástrojom kontroly druhých. Určite sú aj takí učitelia, ktorí nechcú byť nástrojom kontroly.

Kultúra súťaženia, porovnávania a hon za výsledkami

Sociálna psychológia však tieto javy skúma už desaťročia (Bandura, Sherif, Rotter) a k diskurzu významne prispeli aj ďalší ako Rogers, Skinner a i. Naše školstvo v tomto duchu prebralo prevažne behaviorálnu teóriu a presvedčenie, že najúčinnejším nástrojom pokroku je kontrola zvonku.

Dôvera v jedinca a jeho vnútorné zdroje je slabá. Nemožno nič iné očakávať v systéme, v ktorom sme neustále hodnotení, v systéme, v ktorom panuje súťaženie, v ktorom úspech je väčší, ak ho človek dosiahne sám, prípadne po chrbtoch druhých.

Školské prostredie je vo svojej podstate toxické práve preto, že kultúru súťaženia a porovnávania podporuje systém. Tak sa podporuje moc, ktorá vytvára nerovnosť. Neustála kategorizácia človeka podľa toho, či už ovláda alebo neovláda pytagorovu vetu alebo školský poriadok. Máme v sebe hlboko zakorenenú kultúru moci, súťaženia, honu za výsledkami a výkonom a následnej odmene či treste.

Nehodnotenie prináša výsledky

Učiteľ, ktorý často hodnotí je často zároveň sám zvonka hodnotený. Napíšete poznámku a neraz sa ozve rodič, žiak alebo riaditeľ. Za učiteľovými slovami nepočuli učiteľa ako človeka, ale kritiku alebo hodnotenie a tak robia to isté.

Vnútorne slobodný človek nepotrebuje druhých hodnotiť, nepotrebuje viesť, riadiť a kontrolovať. Násilie v spoločnosti je výsledkom každodenného násilia tlaku porovnávania ľudí a systémovo živené školským i pracovným prostredím. Už aj dnes však možno vidieť iné cesty, kde tímovosť a nehodnotenie prinášajú veľmi pozitívne výsledky.

Prečo sa bojíme prestať s hodnotením?

Čo je obava ľudí prestať v školách neustále hodnotiť deti? Je to strach zo straty kontroly? Obava z anarchie? Určite je to oprávnená obava. Po rokoch diktatúry zo strany šľachticov priniesla francúzska revolúcia anarchiu a následne ďalšie násilie. Rovnako to bolo v časoch Rímskej ríše.

Vtedy by si ťažko spoločnosť predstavila, že treba dať viac slobody. Sloboda potrebuje byť dávkovaná tak evolučne ako i vývinovo. Ale to vyžaduje neustálu reflexiu, zrelosť a kontrolu vlastnej moci. Objektívne hodnotenie je väčšinou ilúzia. Spätná väzba sa dá človeku dať aj bez posudzovania a finálnej nálepky. Známkovanie tak jednotkami ako aj päťkami, poznámkami či pochvalami presúva miesto kontroly (LOC) z vnútornej na vonkajšiu motiváciu. Cestou je podpora (seba)reflexie moci a vlastného rastu.

Dá sa nehodnotiť

Takto sme boli ale vedení od detstva. Umenie je v tom, že môžeme nad tým mať self-control zvnútra a robiť to aj ináč. To, čo nám dáva hodnotenie druhých je potreba istoty, bezpečia, spojenia s druhými. Táto potreba sa dá naplniť oveľa účinnejšie množstvom iných stratégii. Nehodnotiť samozrejme prináša aj riziká a veľkú neistotu.

Som hlboko presvedčený, že hodnotenie na školách prispieva k násiliu (Rogers, Rosenberg).

Ak učiteľ „načape“ ôsmačku, že si zapáli cigaretu za školou a dá jej dvojku zo správania ako nástroj hodnotenia, som si takmer istý, že sa žiačka naučí veľmi málo – zistí, že nabudúce musí byť opatrnejšia, že dospelí majú moc a môžu ju uplatniť, keď to uznajú za správne a v súlade s ich hodnotami.

Zistí, že stačí mať moc a môže o takýchto veciach rozhodovať aj ona. A učiteľovi to neprispeje k ničomu. Ak by si s ňou sadol na múrik pred školou, kde si zapálila a venoval jej 30 minút počúvaním a porozumením, som presvedčený, že by prispel k takej kultúre nenásilia, ako ani najvyšší predstavitelia vlád nedokážu prispieť.

Ak by si otec sadol po alkoholovom delíriu so svojím synom a rozhodol sa namiesto poučovania a kriku načúvať jeho srdcu a svojej bolesti, prispel by určite významne k životu oboch. Deti vedia, čo je dobré a čo zlé, vidia to z nášho správania a konania, ktoré však nie je vždy v súlade s tým, čo hovoríme.

Inkluzívne vzdelávanie by malo prispievať predovšetkým k systémovému odstraňovaniu hodnotenia v školách – nielen známok (lebo tie pri kriteriálnych testoch, prijímačkách na SŠ či VŠ môžu mať svoje opodstatnenie), ale najmä neustálej kritike a posudzovaniu, poznámkam do žiackych knižiek a pokarhaniam. A zlatým klietkam v podobe pochvál za slušné správanie. Na dôvažok som si dal predsavzatie, že prispejem k tomuto veľkému poslaniu tým, že sa pokúsim menej hodnotiť ja sám…


Viktor Križo

Čítajte aj

Menu