Inkluzívne vzdelávanie a násilie v školách

Venované pamiatke tragickej udalosti 11. 6. 2020 vo Vrútkach.

Násilie je všetko, čoho motiváciou je niečo iné ako láska,“ (M. Rosenberg). Zakladateľ prístupu nenásilnej komunikácie vychádzajúcej z jadra humanistickej psychológie týmito slovami vyjadril, aké hlboké korene má násilie.

Inkluzivne vzdelavanie a nasilie na skolach

Veľmi radi násilie vytláčame do počítačových hier, thrillerov, strieľania na amerických školách a pod. Násilie je však oveľa hlbší fenomén prítomný v každodennom živote ako vírus, ktorý v tichu čaká na svoju príležitosť, aby sa prejavil. S bolesťou a otrasom sme všetci prijali azda jednu z najtragickejších násilných udalostí v školskom prostredí na Slovensku.

Bývalý študent na vrútockej škole dal prienik hlbokej bolesti v duši a násiliu podobne ako limnická erupcia ticho odpočívajúcej vrstvy metánu a oxidu uhličitého na dne jazera Kivu. Stačí malý otras a nastane katastrofa. Prečo dnes vedci vedia oveľa lepšie predvídať, kde aké nebezpečenstvo na planéte hrozí a nastavovať stratégie ochrany v prírode, a nedokážu spoločnosť ochrániť od násilia? Má to veľmi podobné princípy. Poďme sa na nich pozrieť.

Inkluzívne vzdelávanie je pojem často sa spájajúci s rovnakým právom všetkých detí na spoločné vzdelávanie. Oveľa okrajovejšie sa hovorí, že je to kultúra školy, hlboké presvedčenie úcty ku každému človeku, či výchova k nenásiliu. Lenže to prvé nemá žiadnu šancu na prežitie bez toho druhého.

Mladý muž, Ivan, ktorý pred rokom naživo inscenoval hororové scény v srdci Slovenska, rozhodne šokoval. Zaútočil na nevinné deti a bezbranných učiteľov. Doplnenie informácii nám ukázali dávnu múdrosť, že násilie plodí ďalšie násilie. Nestačí všetky deti len zhromaždiť do jednej triedy a oblepiť páskou „inklúzia“. Máme ešte dlhú cestu pred sebou. Ale skôr, než začneme nadužívať slovo inklúzia, mali by sme zaloviť hlbšie do problematiky a skúmať, čo je to to, prečo vôbec o inkluzívne vzdelávanie stáť a na čom si dať skutočne záležať.

Nepotrebujeme interaktívne tabule, potrebujeme žiť kultúru nenásilia

Nemyslím si, že dnešné školy potrebujú tak urgentne interaktívne tabule, či stopäťdesiat vianočných a jarných trhov a aktivít s peknými fotkami. Potrebujeme školy, ktoré budú žiť kultúru nenásilia, ako to intenzívne žil M. Gándhi.

Naše školy celé desaťročia produkujú enormnú kvantitu aktivít, besiedok, výletov, či exkurzií. Neraz unavení a otrávení učitelia presviedčajú znudených žiakov. Už len keď si na mnohé aktivity spomeniem, mám pred sebou to násilie, ktoré sme produkovali, aby sme mali pekné aktivity na stránke či spokojných rodičov. Celé roky som bol svedkom ako učiteľ, ako málo sa premýšľalo o tom, čo nám to všetkým vlastne dáva a čo potrebujeme. A čo nám vlastne dáva naša práca, hodina fyziky či pedagogická rada. Asi neprekvapím, keď poviem, že oveľa vzácnejšie zážitky som zažil vtedy, keď som hral futbal so žiakmi v škole v prírode, či sedel medzi žiakmi po vyučku na múriku za školou a počúval o tom, ako boli cez víkend spolu v kine. Kam tým smerujem?

Inkluzivne vzdelavanie a nasilie na skolach 1
Násilie jednotlivca je odrazom systému založenom na moci

Násilie, ktoré si spoločnosť všimne a postaví doprostred ako tragédiu je neraz len odrazom hlbokého násilia, ktoré je ticho prítomné v celom na moci založenom systéme, kde sa viac ako porozumenie preferuje investigatíva po hľadaní vinníkov.

Systém šikany si nechtiac tvoríme sami

V našich školách je mimoriadne veľa násilia, ale na rozdiel od rodín, v školách sa násilie pestuje neraz systémovo. Šikanovanie žiakov je ľubozvučná téma na hrdý spoločenský boj a pohoršenie dospelých. Menej sa diskutuje o tom, že učitelia – systémom neustáleho hodnotenia -vedú žiakov k tomu, aby sa namiesto otvoreného a úprimného žitia v slobode a zodpovednosti naučili poslušne prispôsobiť sa požiadavkám jednotlivca alebo inštitúcie.

To by nebolo zlé, keby sme krátko na to s učiteľom nevstúpili do jeho zborovne, kde sebavedomý a prísny učiteľ ticho zasadne na „svoje“ miesto a počúva direktívneho riaditeľa, ako im nadáva za ich opovážlivosť pýtať si dovolenku alebo zaujímať sa o verejný rozpočet školy, či voľbu do rady školy. Na to vám zaklope školská inšpektorka a svojvoľne vám vytkne nezmyselné požiadavky.

Násilie postupuje vyššie, až prídeme na ministerstvo, kde strach o miesto, nekonečná lojalita určuje to, či budete ďalej vo funkcii riaditeľa sekcie. Minister len stráži, aby dostatočne často zapózoval pred kamerou s niečím exotickým a včas ustrážil prípadný tlak na nepodarenú diplomovku. Politický systém sa potom stará, aby tento chaos a systém prežil čo najdlhšie a nereflektoval sa.

V skutočnosti tento cyklus násilia, strachu nie je jednosmerný, je to kruh. Neslobodný kruh, kde niet takmer žiadnej zodpovednosti. Veľmi pravdepodobne násilie začína sebanásilím – vnútorným neustálym tlakom na seba, akým by som „mal byť“, následným tlakom na druhých až k reťazi násilia.  A učí sa to prváčik od svojej pani učiteľky, ktorá sa bojí ozvať pri opakovanej zmluve na určito.

Poľudštenie znamená obrátiť pozornosť od výkonov, výsledkov a známok smerom k človeku a jeho prežívaniu.

Streľba a vraždy sú len viditeľné sopky rozsiahlej tektonickej činnosti. A tú vytvára kultúra. Ak chceme inkluzívne vzdelávanie alebo, lepšie povedané, humanistickú spoločnosť, vyhrňme si rukávy k úplne inému typu práce. Poľudštenie znamená obrátiť pozornosť od výkonov, výsledkov a známok smerom k človeku a jeho prežívaniu. Prestaňme s heslami o podpore detí a hovorme o prostredí podpory človeka.

Šťastného žiaka nevyprodukujú nešťastní učitelia a riaditelia. Zalovme do hlbín nenásilia – deeskaláciou moci v školách – nepotrebujeme riaditeľov, ale manažérov, nepotrebujeme učiteľov ale facilitátorov, nepotrebujeme mudrlantov ale otvorených a sebareflektívnych ľudí. Očkovaním proti násiliu je zamerania na človeka. Každého. Na vytváranie kultúry, v ktorej jeden nad druhým nemusí vládnuť, ale môže ho inšpirovať. Morálne hodnoty sa neodovzdávajú násilím ale osobnou inšpiráciou, limity a nedostatky sú reflektované a prijímané najmä samým sebou ako súčasť sebarozvoja.

Stavajme naše školy na hodnotách

Zmena kurikula nie je o zámene učív, ale o zameraní na človeka. Na jeho prežívanie, na to, čo je v ňom živé. A to nemusí vôbec nutne znamenať zrušenie frontálneho vyučovania či zavádzanie inovácii. Je to o schopnosti postaviť školu na hodnotách, ktoré si vážia človeka a jeho prežívanie, školy, ktorá nepotrebuje riaditeľne a šatne. Školy, kde je kontrola zamenená za dôveru a sebareflexiu.

Až sa najbližšie začne diskutovať o šikanovaní a násilí, skúsme zameniť hľadanie vinníkov a obetí za malú zmenu násilia tam, kde žijeme. Urobme niečo malé a odvážne, čo prispeje k zmene systému násilia. Nepohoršujme sa nad strieľaním v Amerike či v Martine, ale urobme niečo preto, aby vaša najbližšia škola bola demokratickejšia, transparentnejšia, otvorenejšia, humanistickejšia a inkluzívnejšia.

Ono je to v podstate jedno a to isté. Tam kde vládne otvorená atmosféra, v ktorej ľudia – žiaci, učitelia, rodičia – vedú otvorené a úprimné vzťahy, majú čas sa rozprávať o svojom prežívaní, tam je menej násilia a šikanovania. Výhovorky, že sa to nedá sú postavené na strachu žiť život ináč. Systém konzervujeme my sami. Snívam, že v našej krajine bude raz práve toto základom inkluzívneho vzdelávania. Je to veľmi ťažké, pokiaľ učitelia nemajú v zborovni kávovar, alebo rodičia majú zákaz vstupu do školy, pokiaľ žiak nie je rešpektovaný v triede, lebo na to nie je čas…

viktor križo

Čítajte aj

KALENDÁR

No event found!
Menu