Systém na lavici obžalovaných. Alebo čo sa nedozvieme o udalosti v Miloslavove.

Udalosti v Miloslavove podobne ako aj udalosti vo Vrútkach, či nedávne strieľanie 15-ročného Ethana v USA nás opäť vedú k téme detského násilia v školách či v spoločnosti. Písali sme o tom napríklad v článku Inkluzívne vzdelávanie a násilie v školách pri spomienke na udalosti vo Vrútkach. Reakcie dospelých, politikov, osobností spoločenského života ale i bežných ľudí sa záhadne podobajú – zdesenie, rozčarovanie, hnev a túžba po nastolenie spravodlivosti a náprave.

Tragicka udalost v Miloslavove
Ukazovaním na vinníka prehlbujeme násile a zlo. Hľadajme radšej cesty porozumenia.

Ako to, že sa z dobrých ľudí stávajú ľudia zlí?


Nepoviem nič nové, ak tento jav označíme za erupciu sopky, ktorej základy stoja hlboko pod ňou. Násilie je v drvivej väčšine výsledkom osobnej, situačnej a systémovej moci. Philip Zimbardo, svetoznámy profesor sociálnej psychológie sa na to pýta vo svojom veľdiele Luciferov efekt: „Ako to, že sa z dobrých ľudí stávajú ľudia zlí?“ Odpovedí sa natíska mnoho od ospravedlňovania až po obviňovanie – môže za to on, rodina, škola, okolie, systém alebo Boh, ako vtipne poznamenáva C. S. Lewis.

Ja by som napríklad na lavicu obžalovaných posadil moc. Cesta hľadania vinníka, ako to žiaľ posilňuje aj náš školský systém, je cestou násilia. Je veľmi otázne, či tresty a obvinenia niekedy prispeli k riešeniu a či to nie je len systém dlhov, v ktorom len vytvárame podhubie ďalšieho násilia. Pomôže potrestanie vinníkov v Miloslavove? Prispeje k životu a rastu niekoho z nich alebo z ich obhajcov či sudcov? Pomôže poukazovanie na rodičov, ktorí nedávajú svojím deťom dostatok lásky a podpory? Pomôže ukázať na neschopnosť škôl a ministerstva vytvárať v školách a spoločnosti preventívne prostredie? Alebo nakoniec obviníme pandémiu, ktorá vytvára v spoločnosti veľké napätie, mládeži neumožňuje napĺňať svoje potreby a tak ich uzatvára do izolácie násilia.

Cesta hľadania vinníka je cestou násilia.

Iba porozumenie

Spolu s plejádou humanistických psychológov som objavil liek na rakovinu násilia – porozumenie. Mladý Ethan sa zmietal v bolesti srdca, lebo túžil po opravdivých vzťahoch a láske, krátko pred streľbou v jednej kresbe napísal: „Život nemá zmysel, svet je mŕtvy. Nedokážem sa tých myšlienok zbaviť, pomôžte mi.“ Jeho rodičia túto lásku ale sami asi nedostali a tak hľadali svoj kúsok šťastia v starostlivosti o kone a v prežití v systéme.

Koľko podpory zažil Ivan pred tým, než vstúpil s nožom do priestorov školy vo Vrútkach? Koľko riaditeľka školy? Keď začneme hľadať porozumenie, zistíme, ako veľa potrebuje svet lásky. Kde ho vziať? Nie je jednoduchšie namontovať mreže na škôlky? Nie je ľahšie exemplárne potrestať pár vinníkov, aby sa nasýtila potreba davu po náprave gilotíny? Možno je naozaj načase viac hovoriť o tom, ako vniesť do spoločnosti viac porozumenia, ako obnoviť diskusie o restoratívnej spravodlivosti namiesto trestajúcej.

Ako premieňať zločiny na príležitosť k opravdivému rastu. Ako odplácať dobrým za zlé. Pobúrenie ľudí je výsledkom ich vlastných nenaplnených potrieb, ich vlastného strachu, nedostatku bezpečia a podpory. Pocit krivdy, ktorý v nás vrie je nakoniec len naša samota a túžba po medziľudských vzťahov bez násilia. Ale keďže sa nám to nedarí, budujeme aspoň múry. Aj ten najskorumpovanejší politik či mafián je nakoniec „len“ hlboko vyprahnutý smädom po prijatí. Vie, že peniaze a moc nie sú všetko, ale ako by povedal Kierkegaard, zúfalo nevie, akú inú stratégiu použiť. Ak budeme pokračovať v cykle obvinení, na lavicu obžalovaných aj tak posadíme nakoniec sami seba.

Zimbardo ale aj Frankl v svojej postkoncentračnej knihe Napriek všetkému povedať životu áno nakoniec uzatvára upozornením na hrdinstvo obyčajných ľudí. Potrebujeme v médiách viac písať o príbehoch kajúcnikov, ktorí aj napriek zlým činom povstali. Príbehy tých, ktorých iných zlo priviedlo k väčšiemu dobru. Príbehy o zmierení a spolupráci.

Odhaľovať v pravde „zlo“ v konaní druhých by malo nakoniec viesť k porozumení bolesti a k novým stratégiám nenásilia.

Viktor Križo

autor je detský psychológ

Čítajte aj

Menu