Lisa Meade
Lisa Meade je riaditeľkou školy na severe štátu New York. Predtým pôsobila na okresnom školskom úrade, pracovala aj ako riaditeľka poradenských služieb pre žiakov a špeciálna pedagogička. V roku 2015 ju združenie riaditeľov základných škôl 1. a 2. stupňa v Spojených štátoch amerických (NASSP/SASSP) ocenilo ako riaditeľku roka.
Silné či dlhodobé vystavenie traume sa môže v dospelosti prejaviť ako zdravotný problém
S pojmom „traumu rešpektujúci prístup“ som sa po prvýkrát stretla vo filme Paper Tigers (Papierové tigre – pozn. prekladateľa). V tomto dokumente sledujeme úsilie riaditeľa alternatívnej strednej školy Jima Sporledera zaviesť nové postupy na jeho škole. Sama som riaditeľkou školy a neustále hľadám nové podnety a nápady, ako robiť veci lepšie. Vo filme stretávame mnoho študentov, ktorí riešia naozaj závažné problémy. Ak im chcú na Jimovej škole pomôcť, musia zvoliť celkom nový prístup a pochopiť, aký dopad majú nepriaznivé skúsenosti z detstva na to, ako sa deťom darí v škole. V tejto súvislosti som prvýkrát počula aj o výskume Nepriaznivých skúsenosti v detstve (Adverse Childhood Experiences Study).
Tento výzkum ukázal, že „čím väčšiu traumu prežili respondenti v detstve (napríklad fyzické a emocionálne zneužívanie a zanedbávanie), tým je pravdepodobnejšie, že budú neskôr trpieť zdravotnými problémami – napríklad rakovinou, srdcovo-cievnymi chorobami alebo vysokým krvným tlakom.“
Ďalej preukázal, že „existuje znepokojujúca korelácia medzi nepriaznivými skúsenosťami v detstve a užívaním drog a alkoholu, nechráneným pohlavným stykom a nesprávnymi stravovacími návykmi. Tieto zistenia len ukázali žalostnú realitu a cenu, ktorú naše deti platia, za to, že vyrastajú v prostredí, ktoré nie je bezpečné (a ako tým prispievajú k niektorým z najväčších problémov našej spoločnosti (https://kpjrfilms.co/paper-tigers/)).“
Medzery vo vedomostiach sú tým menším problémom postcovidového obdobia
Zatiaľ čo veľa učiteľov upozorňuje na dieru vo vzdelávaní, ktorú za sebou zanechala pandémia covidu, ja sa márne pokúšam nájsť efektívne prostriedky, ako zmierniť dopad traumy, ktorú žiaci utrpeli. Náš poradenský tím sa stretáva každé dva týždne, aby sme spoločne hľadali spôsoby a postupy, ktoré by pomohli tým žiakom, ktorí už v adolescentnom veku musia zvládať oveľa viac, než by mali. Niektorí z našich študentov toho na pleciach nesú naozaj na svoj vek priveľa.
Jeden z nich sa radšej sťahuje od kamaráta ku kamarátovi, než by mal žiť doma so svojou rodinou. Ďalší priznal, že je závislý od alkoholu. Jedna zo študentiek sa bojí ďalšieho konfliktu so svojím priateľom, ktorý žije s povolením jej otca v jeho dome. A stále tu sú aj deti, ktoré sú hladné a riešia, či ich rodičia dokážu zaplatiť účty, o ktorých ich počuli doma hovoriť. Pre niektorých študentov som ako zjav z inej planéty, keď sa s nimi chcem porozprávať o ich známkach a dochádzke. Nie sú pre nich a ani nebudú dôležité, pokým sa všetko v ich živote točí okolo bolesti, ktorú prežili.
Keď sú za náročným správaním dieťaťa nevyjadrené pocity
Jennifer Bashantová vo svojej knihe Ako vytvoriť traumu-rešpektujúcu a chápavú atmosféru v triede (Building a Trauma-Informed Compassionate Classroom) pripomína, že od toho, akým spôsobom si učiteľ vysvetľuje správanie problematického žiaka, závisí riešenie situácie, ktoré zvolí. Môže sa prikloniť k tradičným formám trestu alebo jeho správanie prečíta ako prejav inej, dôležitejšej potreby, ktorú môžu spolu pochopiť.
Áno, niet pochýb, že žiak, ktorý práve vybehol z budovy a vychrlil na riaditeľa všetky nadávky, ktoré pozná, je neúctivý. Ale zároveň nám aj veľmi jasne hovorí, čo cíti: je nahnevaný, cíti sa nevypočutý, obmedzovaný a možno aj nepochopený. Preto je v takejto chvíli kľúčové, aby si adresát nebral jeho slová osobne. Nezabúdajme – slová sú len slová a správanie je vždy spôsobom komunikácie. Počkajme radšej, kým sa upokojí a porozprávajme sa s ním. Povedzme si, čo sa stalo, ale nehovorme len o tom; pomôžme mu nájsť pravú príčinu jeho frustrácie. A to chce čas.
Potrebujeme presnejšiu definíciu toho, čo je a čo nie je v škole povolené a čo tými pravidlami sledujeme. Ak je naším cieľom trestať nevhodné správanie, potom je dočasné vylúčenie zo školy dobrým riešením. Ale ak chceme, aby deti pochopili, čo urobili zle a napravili svoje chyby, potrebujeme iný prístup a možnosť robiť veci inak.
Jednou z možnosti je otvorený rozhovor, aby si žiaci sami ujasnili, čo cítia a vedeli to sformulovať a aby prijali nápravu v rámci školskej komunity. Namiesto tradičného uloženia trestu sa môžeme opýtať (Amstutz. 2015):
- Čo sa stalo?
- Ako si to vtedy vnímal?
- Ako to vnímaš teraz?
- Koho sa dotklo tvoje správanie? Ako?
- Čo si myslíš, že by si mohol urobiť, aby si to napravil?
Začnime tu a nie s trestami. Potrebujeme však dostatok času na rozhovor a čas počúvať – riešenie traumy a bolesti dieťaťa sa nedá urýchliť. Nájdime spôsob a bezpečný priestor, aby si dokázali poradiť s tým, čo ich v tej chvíli trápi. Odpúšťať by malo byť v poriadku. Môžu však zodpovední zavádzať netradičné postupy pri riešení problémov? Podporia ich kolegovia v práci a komunita, v ktorej pôsobia?
Nemôžeme našich študentov zbaviť ich problémov. Čo však môžeme, je uznať, že bolesť, ktorú cítia, je skutočná, prítomná a že vplýva na ich správanie. Naši žiaci, naše deti, to vôbec nemali ľahké – a obzvlášť počas týchto posledných rokov.
Z originálu:
Amstutz, Lorraine Stutzman; Judy H. Mullet. The Little Book of Restorative Discipline for Schools: Teaching Responsibility, Creating Caring Climates. Good Books, 2015.