Verejná diskusia o financovaní školstva na Slovensku je často zúžená na otázky štátnych, súkromných a cirkevných škôl. Skutočné jadro problému však leží hlbšie – v otázke, ako dokáže systém zabezpečiť spravodlivé, efektívne a spoločensky zodpovedné financovanie, ktoré bude podporovať rozvoj každého dieťaťa a spoločnosti ako celku.
Navýšené normatívy pre žiakov so ŠVVP a cudzincov
Dôležitou témou pri riešení náročnej témy financovania škôl a školských zariadení je otázka ako je zabezpečená podpora pre zraniteľné skupiny. Štát poskytuje od r. 2008 tzv. navýšené normatívy na žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ŠVVP), ktoré sa za posledné roky vyšplhali na 80 mil. eur ročne. Ide o nemalé sumy, ktoré štát investuje do podpory detí v riziku – hovoríme tu o 11 % žiakoch. Navýšené normatívy nie sú viazané, to znamená, že škola nemá povinnosť použiť ich na cielenú podporu detí so ŠVVP.
Stav podpory detí so ŠVVP, zlé výsledky a nárast sociálno-patologických javov ukazuje, že vynaložené peniaze aj opatrenia nie sú efektívne. Štát takéto „voľné“ peniaze pritom posielal školám vyše 20 rokov.
V súkromných školách je podiel detí so ŠVVP a detí cudzincov 2-krát vyšší ako v štátnych – čo ukazuje na peniaze, ktoré štát nielenže nemá pod kontrolou, ale ani nevie, ako sa v školách dve desaťročia míňajú. Napriek tomu, že tieto deti tu roky dofinancovávajú fungovanie škôl, vo výsledku nie je vidieť veľké zmeny.
Nedávna vlna prílevu detí z Ukrajiny, ktoré zvyšujú počet detí v riziku skoro na 15 % detí (zhruba 3 % tvoria tieto deti v systéme od začiatku vojny), priniesla do systému takmer 3 školské roky zhruba 100 mil. eur investíciu v podobe dvojnásobne navýšených normatívoch na deti z Ukrajiny (v súkromných školách podiel ukrajinských žiakov tvoril 3-násobok). Peniaze boli opäť účelovo neviazané a nikto v našej krajine nemá zanalyzované, kam išli. Na ukrajinské deti v mnohých prípadoch nie. Opatrenia v podobe ukrajinských asistentov, psychológov či systémových jazykových kurzov bolo ako šafránu v celej krajine.
Viac o týchto témach nájdete v článkoch: Odmeny pre zamestnancov v školách financujú integrovaní žiaci, Komora žaluje SR za porušovanie práv detí z Ukrajiny, ŠŠI Vzdelávanie žiakov odídencov z Ukrajiny.
Cirkevné školy mali byť dielňami ľudskosti
Najsilnejším článkom podpory humanistického prístupu tvorili v celom systéme školstva cirkevné školy, v ktorých rozličné rehole v histórii Európy pomáhali tým najslabším, chudobným a biednym. Časy sa zmenili a mnohé cirkevné školy dnes dosahujú najlepšie výsledky s nižším počtom detí v riziku ako štátne či súkromné školstvo.
Úspech, dobré výsledky a uspokojenie strednej kresťanskej vrstvy nemá až tak oporu v Dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v následných dokumentoch Cirkvi poukázal na rozmer budovania spoločenstva, netrestania, otvorenosti ku všetkým deťom, obzvlášť tým najzraniteľnejším. Podrobne sme o poslaní cirkevných škôl písali v odbornej práci. Mnohé cirkevné (katolícke) školy na Slovensku dnes tento rozmer nenapĺňajú ako svoje hlavné poslanie.
Inovácie vo vzdelávaní – výsada časti škôl?
Téma inovácií, ktoré by mali prinášať všetky typy škôl, je dnes veľmi dôležitá. No zároveň by sme sa mali vrátiť k základnej myšlienke, že hlavným cieľom výchovy a vzdelávania je – podľa § 2 – pomáhať dieťaťu učiť sa a rozvíjať sa ako osobnosť, a to v súlade s jeho schopnosťami. Dôležité je tiež podporovať jeho vlastnú snahu stať sa vyrovnaným a harmonickým človekom.
Inkluzívny prístup je prístup zameraný na človeka. Takýto prístup nie je inovácia ani nadštandardná služba. Musí byť súčasťou každej jednej školy a zabezpečením napĺňania nielen Dohovoru o právach dieťaťa a humanistických hodnôt. Keď po 2. svetovej vojne prijali štáty Dohovor, aby zabezpečili mier, nenásilie a úctu ku každej ľudskej bytosti, tým momentom celý svet povedal, že chceme žiť v spoločnosti, kde je každá ľudská bytosť hodnotná.
Ak sa pod inováciou myslí nejaká metóda (stratégia inklúzie a rešpektu), tak určite je týchto stratégii veľa a možno aj toľko, koľko je škôl. Opäť to nie je výsada ani certifikovaná služba. Inkluzívny prístup dokáže byť účinný a dosiahnuť cieľ školského zákona pri mnohých metódach učenia v škole. Ak dnes nefunguje školstvo, tak nie preto, že nevyužíva interaktívne tabule, montessori pedagogiku či nadšených učiteľov.
Ak nefungujú školy, je potrebné sa pozrieť na princípy, ktoré tvoria ich základ fungovania. Je škola demokratická? Je ransparentná? A nakoniec, je otvorená a podporná pre každého? Dokáže pracovať s rozmanitosťou ľudí a hľadať príležitosti na rozvoj? Ako je reflektovaná moc v školskom prostredí? Ako uplatňuje škola pravidlá, tresty a hodnotenie? Kto je v centre pozornosti, človek (teda aj učitelia, odborní zamestnanci, vedenie školy a ďalší aktéri), alebo sa upäto zameriava na dieťa, prípadne metódu či inováciu, ktorej sa všetci v škole prispôsobujú?
Spoločenská zodpovednosť a dane
Posledným a asi najdôležitejším rozmerom hľadania cesty reformy školstva je otázka, ako človek (občan) v systéme (školstve) chce prispievať k spoločenskej zmene. Je škola nástrojom budovania lepšieho sveta, regiónu, okresu? Je nástrojom kultúry vzťahov, dielňa ľudskosti? Ako prispieva škola k medzigeneračným vzťahov, rozvoju talentov na všetkých úrovniach povolaní? A má byť škola miestom prípravy na povolanie?
Mnohé tieto otázky nás nakoniec privádzajú k tomu, či škola má alebo nemá byť nástrojom spoločenskej zodpovednosti. Je dôležité pre mňa ako občana, aby fungovala iba trieda, do ktorej chodí moje dieťa alebo mi záleží, aby sa moje dane pretavili do celej vzdelanej, citlivej a láskavej spoločnosti a komunity, v ktorej žijeme?
Inklucentrum ako organizácia prinášajúca humanistickú psychológiu a prevenciu do vzdelávania zdieľa presvedčenie, že tie vyspelé krajiny, ktoré si tieto otázky položili, nastavili víziu školstva a prispôsobili jej systém a financovanie, dosahujú nielen lepšie výsledky, ale aj spokojnejšie deti a bezpečnejšiu spoločnosť.
Autor: Viktor Križo