Ministerstvo školstva 3. februára 2025 predstavilo, zverejnilo a so spätnou platnosťou k 1. 2. 2025 určilo Smernicu o prevencii a riešení šikanovania. Ide v poradí už o tretiu takúto smernicu na Slovensku (2006, 2018 a 2025). Obsahovo ide o tradičný koncept, ktorý v 90-tych rokoch predstavil etopéd Michal Kolář (1997) a ktorý vychádza z retributívnej spravodlivosti, v dejinách známy ako trestajúci model. Uvedený koncept ovláda celé stáročia nahliadanie na riešenie sociálno-patologických javov.
Restoratívna spravodlivosť
Od 80-tych rokov 20. storočia sa vo vyspelých krajinách, vďaka vplyvu humanistickej psychológie a mediácie nenásilnej komunikácie, postupne začala presadzovať nová trestno-politická a odborná koncepcia restoratívnej spravodlivosti. Tento moderný prístup kladie dôraz na reintegráciu človeka a mediáciu namiesto trestania, čím podporuje obnovenie vzťahov a participatívne riešenie konfliktov.
Restoratívna spravodlivosť mala riešiť narastajúce problémy s kriminalitou a násilím.
Tento prístup sa zameriava na obnovenie vzťahov a riešenie konfliktov participatívnym a rešpektujúcim spôsobom. O tomto type spravodlivosti sa už dlhodobo diskutuje aj na Slovensku (porovnanie Michančová a kol., 2011) a realizujú sa k tomu už aj národné projekty na rezorte spravodlivosti, viac informácií napríklad: https://www.justice.gov.sk/tlacovespravy/restorativna-justicia-v-praxi/.
Restoratívna spravodlivosť aplikovaná na dospelých zdôrazňuje opätovné začlenenie do spoločnosti, zachovanie jeho prirodzených väzieb aj po trestnom čine, mediáciu medzi obeťami a páchateľmi, rešpektujúci a úctivý dialóg zo strany orgánov činných v trestnom konaní, zmier, dohodu, ozdravenie a obnovenie vzťahov, bezpečný priestor pre zapojenie a participáciu všetkých strán konfliktu. Je postavená na hodnotách spravodlivosti, solidarite, zodpovednosti a rešpektu, ktorého výsledkom je obnovenie narušených vzťahov.
Prečo je nová smernica nedostatočná?
Ministerstvo školstva znovu predstavilo systém trestajúcej spravodlivosti, ktorý podľa mnohých odborníkov (napr. Lengyel) nevykazuje požadovanú efektivitu. Tento prístup, hoci overený časom, stále neponúka uspokojivé riešenia problémov s narastajúcim násilím.
Rogers už pred 60 rokmi prorocky upozornil na problémy s nadmerným sústredením moci v školách, keď napísal:
„Taká istá situácia môže byť dnes v školstve. Riaditeľky škôl si možno viac cenia moc nad inými ľuďmi než zveľaďovanie učenia. Každý si začne hromadiť moc. Nechcú sa deliť o svoju moc s učiteľkami, pretože sa obávajú, že ju stratia. Učiteľky zase nechcú odovzdať svoju moc žiakom, pretože sa boja, že stratia nad nimi kontrolu. Žiaci vidia význam moci a začnú ju využívať takým istým spôsobom medzi sebou i voči učiteľkám. Výsledkom je pasívne a niekedy násilné správanie. Tento vzorec hromadenia moci si vyžaduje dokonca väčšiu kontrolu na jej udržanie zhora. Potreba kontroly je taká veľká, že niektoré školy vyzerajú ako väznice.“
Tieto slová sú mimoriadne aktuálne, ale so smutným záverom, že už ich ani nemôžeme porovnávať s väznicami, lebo tam sa postupne uplatňuje stále humanistickejší spôsob intervencie.
Najnovšie štúdie
Pozrime sa na problematiku z odborného pohľadu. Vyhľadali sme najnovšie recenzované celosvetové metaštúdie k téme, kde sa dozvieme takéto zistenia:
- Rizikové faktory na úrovni triedy, ako napríklad šikanovanie, možno identifikovať hlavne v dynamike rovesníckej skupiny alebo v charakteristikách učiteľa.
- Hierarchia v triede vedie skôr k nárastu šikanovania v priebehu času, než aby šikanovanie viedlo k zvýšeniu hierarchie. Rovnako anarchia môže viesť k násiliu, pretože narušuje stabilitu a poriadok v triede.
Tieto faktory ukazujú, že efektívne riadenie a pozitívna dynamika skupiny sú kľúčové pre predchádzanie šikanovaniu a násiliu. - Až polovica preventívnych programov na šikanovanie nepreukázala žiadne účinky prevencie šikanovania, čo otvára otázky, čo je skutočne účinné a prečo.
Tieto zistenia poukazujú na potrebu detailnejšieho výskumu a analýzy efektívnych prístupov k prevencii šikanovania, aby sa mohli implementovať programy, ktoré skutočne fungujú.
(Menesini, E., & Salmivalli, C. (2017). Bullying in schools: the state of knowledge and effective interventions. Psychology, Health & Medicine, 22 (sup1), 240–253. https://doi.org/10.1080/13548506.2017.1279740) - Ukázalo sa, že politiky, ktoré demonštrujú netoleranciu školy voči šikanujúcemu správaniu tým, že za každý zistený prípad uložia trest (často podmienečné vylúčenie), neznižujú negatívne správanie. Okrem toho politiky nulovej tolerancie môžu podporovať netoleranciu a diskrimináciu, pretože marginalizujú žiakov s emocionálnymi a behaviorálnymi problémami a podporujú obviňovanie a zahanbovanie. Takéto prístupy môžu prehlbovať nerovnosť, zhoršovať klímu školy a vo všeobecnosti neriešiť základné problémy, ktoré podnecujú šikanovanie a iné rušivé správanie.
Znamená to, že zvládanie hanby sa musí zohľadniť pri intervenciách zameraných na riešenie protiprávneho konania, aby sa páchateľ neodcudzil a aby sa mu ponúkli možnosti reintegrácie. - V teórii reintegračného zahanbenia sa trestná disciplína označuje ako „dezintegračné zahanbenie“, ktoré posilňuje negatívne správanie tyranov.
Tento prístup môže zhoršovať situáciu tým, že trestajúci model zahanbuje a vylučuje, čím podporuje pokračovanie negatívneho správania. - Deti sú spoločenské bytosti, motivované pocitom spolupatričnosti a významu. Ak sa identifikujú so školskou komunitou a nachádzajú v nej sebahodnotu, správajú sa kooperatívne a dodržiavajú školské pravidlá a hodnoty. Naopak, deti, ktoré šikanujú, majú tendenciu byť odcudzené a nachádzajú škodlivé stratégie, ako uspokojiť potreby spolupatričnosti a úcty. Prístupy, ktoré posilňujú rešpektujúce zapojenie a participáciu žiakov a dávajú im úlohy pri riešení šikanovania, pomáhajú vytvárať trvalejšie riešenia a pozitívnejšiu školskú klímu a uľahčujú zvládanie hanby.
- Rešpektujúci proces, ktorý nezdôrazňuje obviňovanie, ale dáva šikanujúcemu príležitosť uplatniť prosociálnu moc, môže tiež žiakom príležitosť precvičovať empatiu (Solution team: Outcomes of a target-centered approach to resolving school bullying. Contemporary School Psychology, 24(2), 181-195. https://doi.org/10.1007/s40688-019-00234-3).
- Sociálno-patologické správanie (agresivita a násilie) je skôr dôsledkom než príčinou skúseností so šikanovaním. Tento kauzálny vzťah je podporovaný asociáciou predchádzajúcich bolestivých skúseností nespravodlivosti a ubližovania páchaného na tých, ktorí ubližujú. (Young, S. et all. 2006. School bullying and youth violence: Causes or consequences of psychopathologic behavior? Archives of general psychiatry, 09/2006, Volume 63, Issue 9).
Ak hovoríme o šikanovaní medzi deťmi, ale aj dospelými, netreba zabúdať na najvýznamnejšie svetové štúdie a experimenty v psychológii, ktoré popísali medziľudské zlo. H. Arendtová (1962) popísala banalitu zla u Eichmanna ako výsledok slepej poslušnosti v mocenskom postavení autority (porov. aj Milgram, 1961) Zabíjať a ubližovať nemusí byť výsledok patologickej choroby, ale situačných faktorov. Ako dopĺňa Zimbardo (1971)šikanovanie medzi slušnými študentami nastáva vplyvom sociálnych rolí, ktoré im prideľuje autorita a sociálna nerovnosť vedie k násiliu. Študenti sa šikanovali, pretože to umožňoval, podporoval a priamo riadil systém. Sám Zimbardo – špička svetovej psychológie ako najväčšie zistenie uviedol, že prepadol tej moci on sám. Nevedomky. A na lavicu obžalovaných posadil systém, ktorý potrebuje reformu, lebo zlo priamo podporuje. Sheriff (1954) objavil to, čo dnes už vieme: moc zneužívajú skôr dospelí ako deti. Vybral si skupinu 11-ročných bystrých chlapcov z dobrých rodín. Chcel ukázať, že násilie je síce mocná sila, ale má takú istú moc ako spolupráca. Chlapcov v rámci tábora rozdelil na dve skupiny, pričom v jednej skupine deti nenápadne podnecoval k vzájomnej súťaživosti a šikanovaniu. V druhej skupine naopak robil všetko preto, aby sa chlapci zmierili a spolupracovali. Ukázalo sa, že chlapci nechceli navzájom bojovať a ubližovať si, ale dospelí robili všetko preto, aby to tak bolo a deti tomu nakoniec sčasti podľahli. Sheriff konštatoval, že deti nechceli konať zlo a skôr naopak sa pomerne rýchlo dokázali zmieriť. Šikanovanie často býva výsledkom zlého fungovania dospelých a ich zneužívania moci nad deťmi.
Čo nájdeme v Dohovore o právach dieťaťa?
Dohovor a k nemu veľmi významný Komentár č. 14/2013 významne zdôrazňuje pojem „celistvého rozvoja dieťaťa“. Najlepší záujem dieťaťa je pružným a adaptabilným pojmom, ktorý treba prispôsobiť a definovať podľa konkrétnej situácie dotknutého dieťaťa alebo detí, zohľadniť pri tom ich osobný kontext, situáciu a potreby.
Pri jednotlivých rozhodnutiach je potrebné posúdiť najlepší záujem dieťaťa a určiť ho vo svetle špecifických okolností situácie konkrétneho dieťaťa.
Ministerstvo školstva v smernici o šikanovaní veľmi úzko využilo iba čl. 28 ods. 2 bez toho, aby vychádzala z celostného vnímania najlepšieho záujmu dieťaťa. Napríklad právo dieťaťa byť vypočuté, zohľadňovanie okolností ako vek, pohlavie, stupeň zrelosti, skúsenosti, príslušnosť k menšinovej skupine, telesné, zmyslové alebo intelektuálne postihnutie, ako aj so sociálnym kontextom, v ktorom dieťa alebo deti žijú, ako prítomnosť alebo absencia rodičov, či dieťa žije s rodičmi, prostredie, v ktorom dieťa žije z pohľadu jeho bezpečnosti, existencia kvalitných alternatívnych prostriedkov dostupných pre rodinu, širšiu rodinu, opatrovníkov a pod.
Určenie toho, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, by sa malo začať posúdením konkrétnych okolností, vďaka ktorým je každé jedno dieťa jedinečné. Znamená to, že niektoré prvky sa použijú, iné nie, a jedinečnosť tiež ovplyvní spôsob, akým bude stanovená ich váha vo vzťahu k ostatným prvkom.
Citovaný odsek 2 čl. 28 hovorí, že disciplína/pravidlá musia zabezpečovať ľudskú dôstojnosť, nie že disciplínou sa zabezpečuje ľudská dôstojnosť. Táto smernica totiž naďalej používa na deti model dospelých, neakceptuje vývinovú psychológiu a obraz detí klastruje na šikanovaných a šikanujúcich. Tým nezabezpečuje ľudskú dôstojnosť, ktorá je dôležitá pre naplnenie Dohovoru. Najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom. To však premenovaný model „obeť – agresor“ nedokáže, lebo ide o využitie už zastaralého modelu retributívnej spravodlivosti.
Šikanovanie je symptóm, riešiť treba príčinu
Riešiť a pristupovať k šikane ako ku príčinnej udalosti je nevhodné, podobne ako je nevhodné v medicíne vyriešiť teplotu u detí paralenom. Podanie paralenu je len našou snahou o okamžité vyriešenie problému, podobne ako mnohé neúčinné preventívne programy na rýchle riešenie šikany. Na skutočné vyriešenie problému je treba oveľa viac než len paralen. Táto smernica by sa teda mohla pokojne premenovať na Smernicu o užívaní paralenu pri vysokých teplotách a v medicíne by sa takáto smernica nikdy neujala.
Ľudsko-právne je tento problém ešte zložitejší. Nemôžeme jednoducho aplikovať retributívnu spravodlivosť na deti, pretože sa na ne vzťahujú iné medzinárodné a neurovývinové normy, ktoré smernica ministerstva vôbec nepozná. Ku konfliktom detí nikdy nie je možné pristupovať iba ako k problému bez toho, aby sa v celej šírke uplatnil Dohovor. Treba pozerať na nich komplexne a akýmikoľvek krokmi napomáhať obnoveniu vzťahov a reintegrácii. Celá definícia smernice je absolútne nevhodná. Vidíme len starý medicínsky model zameraný na patológiu, pričom smernica vymenúva tieto javy do takých detailov, že strácame zmysel pre etiológiu a rezilienciu.
Premrhané investície do prevencie
Ministerstvo školstva malo v Programe Slovenska stanovené investovať do implementovania dôležitých odborných štandardov (2022) viac ako 20 miliónov eur v dvoch dopytovo-orientovaných výzvach. Aktuálne túto sumu znížili na 5 miliónov eur bez vedeckého odôvodnenia.
Zároveň ministerstvo školstva premrhalo 100 miliónov eur na prevenciu a podporu integrácie detí z Ukrajiny a tieto prostriedky použilo na opravy striech a telocviční. V Pláne obnovy sme vplyvom nesprávneho gazdovania prišli už o 25 miliónov eur na kvalitné vzdelávanie škôl a školských zariadení práve v témach krízovej intervencie a riešenia sociálno-patologických javov, či využívania inkluzívnych a humanistických princípov vo výchove a vzdelávaní.
Potreba prepracovania smernice
Smernica o šikanovaní je vo svojej podstate zlá a vyžaduje okamžité stiahnutie a kompletné nadrezortné prepracovanie. Vydávať v čase násilia robustný retributívny dokument na riešenie šikanovania môže situáciu len zhoršiť. Povrchná a živelná práca prináša viac škody než osohu.
Metodické usmernenie č. 7/2006-R z 28. marca 2006 k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských
zariadeniach (pdf dokument).
Smernica č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach (pdf dokument).
Smernica č. 1/2025 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a v školských zariadeniach – s komentármi.(pdf dokument).
Metodický pokyn Ministerstva školství, mládeže a tělovýchovy k řešení šikanování ve školách a školských zařízeních (2013) – český koncept podľa Kolářa. (pdf dokument) – predošlé smernice 2008, 2000.
Metodický pokyn ministryně školství, mládeže a tělovýchovy k prevenci a řešení šikany ve školách a školských zařízeních (2016). (pdf dokument).
Autor: Viktor Križo.
Dobré správy treba šíriť. Využite svoju obľúbenú sieť alebo to jednoducho povedzte ďalej: