10. výročie inklúzie v českom školstve – obavy a nejasnosti
České školstvo oslavuje v závere tohto roka 10. výročie od zavedenia tzv. inkluzívnej novely školského zákona (zákon 82/2015). Už v tom čase vyvolala veľa rozruchu a spoločenských debát a polarizácii, ktorá trvá až dodnes a nedávno to stručne zhodnotili aj v českých médiách s kritickým nápisom: Inkluze se nepovedla. V tomto článku sa teda pokúsim objasniť množstvo nepresností v tejto tematike v snahe ujasniť a odborne zakotviť tému a vyslobodiť ju z voľnej politickej i ľudovej slovesnosti.
„Zavedenie“ inklúzie v ČR a SR?
Začnime tým, že ujasníme základný pojem inklúzie a jej zavedenie. Inklúzia je veľmi podobný pojem ako láska a jej príp. zavedenie alebo etymologický základ je veľmi ťažké vystopovať. Obzvlášť ako filozofickú kategóriu. Každopádne pri definovaní vyjdime z článkov Východiská inkluzívneho vzdelávania (VUDPaP, 2020) a Humanistické aspekty vzdelávania (VUDPaP, 2021), kde sme podrobnejšie popísali význam slova a jeho prepojenie s koncepciou výchovy a vzdelávania v školskom prostredí.
Pre krátkosť len stručne: inkluzívne vzdelávanie nie je vyššia forma integrácie detí so zdravotným znevýhodnením. Inkluzívne vzdelávanie je humanistický a demokratický prístup k výchove a vzdelávaniu všetkých detí, je to prístup zameraný na človeka, kde každá ľudská bytosť je hodnotná a cenená. Je to cesta, nie výsledok. Nie je to metóda, ale prístup.
Hovoriť teda o „zavedení inklúzie“ je samo o sebe nesprávne. Žiaden zákon ani český ani slovenský inklúziu nezaviedol. Postupne, ako spoločnosť rastie a humanizuje sa, zvyšuje sa aj citlivosť na podporu človeka v nej. Deje sa to historicky kontinuálne, nie zlomovo ani jednorazovo.
Po páde komunizmu na Slovensku i v Česku sa v školských zákonoch postupne objavujú výraznejšie prvky demokracie a humanizácie škôl. Asi vás možno prekvapím, keď poviem, že v týchto zákonoch je ešte viacero textov a paragrafov totožných alebo veľmi podobných z čias komunizmu. Zákony i prax sú kontinuitou nie zlomom.
Mnoho aktérov vo vzdelávaní, riaditeľov škôl, politikov sa nazdáva, že inklúzia sa v ČR zaviedla 1. 1. 2015 a na Slovensku 1. 1. 2022 (vtedy oficiálne sa nahradil pojem integrácia pojmom inkluzívne vzdelávanie). Žiadne veľké zázraky sa však neudiali, ale postupne sa transformovali niektoré dovtedajšie opatrenia a podpora, zaviedli sa pojmy ako „ podporné opatrenia“, zvýšili sa financie do škôl na podporu žiakov, začali vznikať školské podporné tímy a pod.
Väčšina dôležitých zmien sa v oboch krajinách diali postupne, mnohé veci sa dolaďovali v ďalších novelách, dopĺňali, usmerňovali cez vyhlášky a usmernenia. Inklúzia ako taká ani v slovenskom ani v českom školstve nie je dodnes.
Integrácia žiakov so ŠVVP v školách je často nefunkčná
Čo sa javí ako spoločenská zhoda k téme inklúzie je v podstate iba zhoda na tom, že živelná integrácia žiakov so ŠVVP je často nefunkčná. Jednak dochádza k nárastu detí so ŠVVP alebo detí v riziku, jednak rastie počet detí v triedach, prichádzajú nové riziká (vojna, pandémia, ohrozovanie politickou kultúrou) a jednak príprava PZ a OZ na vysokých školách a ich celoživotné vzdelávanie je stále veľmi biedne. Pedagogickí ale aj odborní zamestnanci nie sú pripravení na nové výzvy detí a mladých v školách.
Čo sú príčiny?
Príčinou zvyšovania rizík, duševného zdravia detí aj učiteľov, rozpad rodín, spoločenskej atmosféry nie je určite inklúzia, ako sa niektorí nazdávajú. Je samozrejme ľahké nájsť rýchlo identifikovaného nepriateľa, ale to nevedie k riešeniam, vedie to iba ku krátkodobému efektu násilia. Le Bon v knihe Psychologie davu (1895) a Elias Canetti v knihe Masa a moc (1960) podrobne popísali tento davový fenomén nachádzať nepriateľa v spoločnosti najmä vtedy, ak panuje celková spoločenská nespokojnosť. Politika, žiaľ, tieto fenomény pozná a bohato využíva. Rýchle identifikovanie nepriateľa, prudké zjednodušenie príčin síce „upokojí“ davy, ale takmer nikdy neprináša žiadne zmysluplné riešenie. Skôr vedie k násiliu, ako konštatujú títo významní psychológovia a sociológovia minulého storočia.
Príčiny sú teda veľmi zložité, v Inklucentre sa roky venujeme postupnému a opatrnému identifikovaniu rizík, ale predovšetkým zdôrazňovaniu nástrojov riešenia. Rizikové javy tu vždy boli, sú a boli. Či deti integrujeme alebo oddeľujeme, vždy čelíme tej istej otázke – ako ich podporiť? Ako ich plnohodnotne začleniť do spoločnosti? A pribúdajú aj nové otázky: kto vlastne sú tie deti v riziku? Sú to deti s mentálnym znevýhodnením? Alebo naopak deti s nadaním, ktoré sa posledné roky radikalizujú a siahajú po násilných činoch? Sú to deti s traumom, cudzinci, žiaci s poruchami učenia, pomalí alebo neposední žiaci?
Súbor mýtov o inklúzii
Poďme teda postupne ponúknuť niekoľko mýtov a znova si zopakovať niektoré základné problémy a východiská:
Inklúzia nie je metóda
Inklúzia nie je metóda v prapodstate nie je spojená s tým, či sú deti v špeciálnej škole, špeciálnej triede alebo „ bežnej“. Je to prístup, ktorý vedie k spoločnému vzdelávaniu, ale nie v tom, že všetci, všetko a rovnako. Nie to je inklúzia. Nehľadáme cestu, ako v jednej miestnosti vzdelávať všetky deti.
Nakoniec školstvo je roky vekovo homogénne a rozmanitosť by bola oveľa účinnejšia vo vekovo zmiešaných triedach. Ale o dnešných bežných triedach nikto nehovorí ako o neinkluzívnych, hoci sú segregačné iba na jeden typ veku. Vo vysoko inkluzívnych vzdelávacích systémoch stále ostávajú špeciálne triedy.
Ich inkluzívnosť nie je však primárne v tom, že sú v jednej budove (to je iba praktický dôsledok filozofie), ale predovšetkým v chápaní prirodzenosti ľudského spoločenstva, ktoré hoci je diferencované, rozmanité, s rôznymi úlohami, je iba jedno.
Špeciálna škola/trieda nie je sama o sebe segregáciou
Segregácia je pojem mentálneho charakteru. Deti môžu byť aj oddelené, aj v iných priestoroch, aj dostávať rozdielnu podporu. Aj mať rôznych vzťahových dospelých. Nakoniec v praxi aj bežnej školy sa takéto rozdelenie deje už vekovou homogenitou (v jednej triede sú celých 9 rokov iba deti rovnakého veku) a nikto ju nenazýva segregáciou, hoci môže byť.
Segregáciou sa čokoľvek stáva vtedy, keď do školy vstupuje kultúra moci. Kde deti skrze pravidlá a rôzne bariéry sa nesmú spoločne stretávať, kde neexistuje priepustnosť a flexibilita v rozvoji človeka (naopak, očakáva sa, že ak je niekto nadaný, bude nadaný stále a celý čas bude bažiť po učení alebo ak niekto má NKS znamená to, že bude vždy mumák a introvert…).
Inkluzívny prístup je heuristický, umožňuje, otvára, necháva sa prekvapiť, verí v niečo „vyššie“ v človeku, čo nevie úplne predvídať.
Deti s problémami v správaní údajne narúšajú chod škôl a treba znova obnoviť špeciálne školy
Ako sme už vyššie uviedli, kategória „ deti prúseráci“ nie je diagnóza. Je to biopsychosociálna kategória (podobne ako nakoniec takmer všetky diagnózy).
Je to fenomén, ale jeho príčina nie je jednoduchá a určite nie jednoslovná. Predovšetkým by sme totiž raz dva museli zavrieť do špeciálnych škôl deti politikov a vysoko postavených ľudí, museli by sme tam pozatvárať deti s ADHD, deti, ktorým zomrela blízka osoba, deti zneužívané, utečenecké deti, nadané deti, deti s aspergerovým syndrómom, deti po rozvode a milión ďalších vymyslených kategórii.
Možno by tam v rámci rýchlozberu skončili aj chlapci ako kategória. Buďme opatrní v rýchlych opatreniach a návrhoch. V takýchto špeciálnych školách a triedach by nikto nechcel dobrovoľne učiť a pri stúpajúcom počte by sme museli postaviť desiatky nových škôl. Ako by vyzerali? Boli by zamrežované? Boli by to väznice a učili by tam pracovníci SBS? Je veľmi ľahké obviniť tieto deti a dať im nálepku, že sú príčinou vyhorenia učiteľov a rozpadu škôl.
Najlepší záujem ostatných detí
Táto častá fráza odporcov inklúzie vychádza z premisy, že podporou najlepšieho záujmu dieťaťa s nejakými ťažkosťami nesmie narúšať záujem ostatných detí. Ba naopak, dané dieťa musí byť spacifikované tak, aby ostatné deti sa mohli rozvíjať.
Celá humanistická psychológia, ale aj povojnový svet v 50 rokoch túto tézu pochopil a zamietol ako prekonanú, keď prijal deklaráciu ľudských práv a zadefinoval ľudskú dôstojnosť ako najvyššie dobro na planéte. Hodnotu človeka je nevyčísliteľná. Každého.
Aj preto sa trest smrti postupne vytratil, rozvíjali sa modeli restoratívnej spravodlivosti. Stačí si prečítať dielo Dozerať a trestať od M. Foucalta (1975), kde môžeme vidieť, ako sa ľudstvo vyvinulo a dostalo k humanistickej kultúre nielen v súdnictve, kde sa ako nástroj trestu bežne využívalo bezbrehé mučenie jedinca napr. za krádež alebo vlastizradu (z pohľadu panovníka).
Najlepším záujmom jednotlivca je vždy len tak záujem, ktorý hlboko rešpektuje každého človeka. Ináč to nie je najlepší záujem. Medzi základné ľudské potreby patrí aj prispievanie k životu druhých alebo prispievanie k životu. Nemožno preto podporou bezpečia zároveň ničiť potrebu vzťahu, priateľstva a iných. V triede, v ktorej sa uvažuje o tom, či sa naplnia potreby jedného dieťaťa alebo potreby zvyšných detí, je už táto úvaha nesprávna.
Otázka má stáť na tom, ako privádzať deti k spoločnému úsiliu o dobro? Ako ich privádzať k slobode a zodpovednosti za seba i voči druhým? Ako napomáhať reflexii moci medzi deťmi, ako napomáhať a prekladať tragické stratégie násilia detí ako ich nenaplnené potreby a túžby?
Autor českého článku „Inkluze se nepovedla“ ako údajný výsledok 10. ročného snaženia sa o inklúziu nepovedal v podstate nič nové a ani nič, čo by sa dalo odborne podložiť. Je dôležité diskutovať a je dôležité byť kritický. Aj na Slovensku táto diskusia prebieha a je veľa neprajníkov témy inklúzie. Neraz preto, že ju chápu len ako rozšírenie integrácie, neraz preto, že nevidia hlbšiu filozofiu humanistických princípov a neraz aj pre tvrdosť srdca. V mnohom sme zhrubli, nechceme vidieť v druhých blížnych, a za nepriateľa považujeme príležitostne vždy niekoho iného.
Vytratila sa ľudskosť, ochota nielen rozprávať, ale žiť dobro. Tu a teraz, každý deň, všade kde sme. Vytratili sa hodnoty. A nahradila ich kalkulácia, osobný záujem a parafilozofia konzumizmu.
Našťastie, môžeme sa o tom rozprávať a hľadať nové cesty, nikto ich nemá, ale dobrodružstvo je už aj to, že ich môžeme hľadať a tešiť sa z malých uličiek.
Autor: Viktor Križo
