Ak ide o podporu človeka, v ktorú veríme v rámci inkluzívneho vzdelávania, tak nie je nekonečná a neobmedzená. Človek má prirodzene svoje limity, nevie lietať, ani prechádzať cez steny. A dokonca sú medzi ľuďmi mnohé rozdiely, ktoré spôsobujú, že máme aj rôzne úlohy, poslanie v živote. Nie každý musí byť gymnazista a je to tak v poriadku. Ak niekto nezvláda vyučovanie matematiky na gymnáziu do tej miery, že má známku 5, je možné, že by štúdiom na gymnázium nešiel v smere svojho rastu, svojich zdrojov a rozvoja talentu.
Prijímacie pohovory
Stredné školy majú preto úplne právom svoje prijímacie pohovory (najmä ak sú objektívne a skutočne zamerané na meranie toho, čo je nevyhnutné k štúdiu a nie mechanické a faktografické poznatky) a rovnako tak majú kurikulum a predmety, ktoré štúdium charakterizujú. Veľkú časť toho dokonca priamo určuje štátny vzdelávací program. Len jeho absolvovaním je možné získať vysvedčenie o maturitnej skúške, či jednotlivých ročníkov. Takže rozhodne platí, že žiak, ktorý tieto nároky nezvláda, nemôže štúdium ukončiť. Sú tu ale samozrejme isté metodologické problémy. Ak to nezvláda preto, že nevidí na tabuľu a potrebuje okuliare, je v poriadku mu ich nasadiť. Ak ale bariéra je takého rozmeru, že mu bráni rozvoju, napr. že dieťa vôbec nevidí a chce pracovať ako autobusár, tak nastáva kolízia potrieb jednotlivca i skupiny. A tam treba hľadať cesty, ako naplniť potreby oboch inou stratégiou. Ak teda dieťa má také ťažkosti, že vlastne štúdium už nerozvíja napĺňanie jeho potrieb v súlade s očakávaniami a nárokmi štúdia, tak je vhodné odporučiť iné štúdium. Kompenzačné mechanizmy sú dočasné a nie vždy dokážu trvalo nahradiť ďalší rozvoj dieťaťa. Okuliare je možné si brať denne do práce, ale ak nedokáže hovoriť v jazyku, ktorý je súčasťou štúdia, bude to veľké obmedzenie a nenahradí to iná možnosť. Každopádne, dôležité môže byť aj to, ako študent napreduje v ostatnom. Ak je jediný problém NEJ, tak sa dá istá miera úprav, ak z toho nematuruje. Asi ťažko je možné robiť veľké úpravy v predmete, z ktorého žiak maturuje, alebo patrí do profilových školy.
Ak ide ale o inkluzívne vzdelávanie ako také, gymnázium je a má byť rovnako podporné a humanistické prostredie ako každé iné. Inklúzia je v ňom nesmierne dôležitá. Tisíce detí na gymnáziách zažívajú vo svojich životoch veľké ťažkosti, sebapoškodzovanie, depresivitu, suicidium a pod. Nedostáva sa im podpory, lebo štúdium sa zameriava iba na rozvoj kognitívnych a nie raz skôr iba pamäťových zručností. Len málo je pri štúdiu dôležitý človek. A to je mimoriadne smutné, lebo vlastne rozvoj človeka ide bokom za cenu vedieť 4 svetové jazyky a počítať 5 rovníc o 6 neznámych. Dnes je milióny ľudí s vysokoškolským diplomom na antidepresívach, množstvo odborníkov nám sedí v protialkoholických liečebniach. Gymnáziá sa tak môžu stavať iba výkonovo nastavené dielne nešťastných ľudí – možno bohatých a vzdelaných. Vzdelanie bez vnútornej radosti, spolupráce a zdravých vzťahov nemá veľký význam. Gymnáziá sú jedni z tých škôl, ktoré potrebujú inkluzívnu kultúru budovať ako prvé.