Zostavili sme sériu článkov o vzdelávaní zamestnancov škôl. V prvej časti sme rozobrali zákonné možnosti vzdelávania a plán profesijného rozvoja, v druhej časti problematiku atestácií a portfólia. V poslednej časti sa zamyslíme nad tým, či majú byť vzdelávania bezplatné, resp. kto je ten kto za vzdelávanie platí.
Platiť za vzdelávanie?
Je potrebné si uvedomiť, že každé vzdelávanie niečo stojí. Žiadne nie je zadarmo. Kvalitný lektorský tím, chod organizácie, manažment, nájomné, náklady na marketing a systematické vzdelávanie lektorov. To je výpočet bežných nákladov vzdelávacej inštitúcie. Náklady sa samozrejme premietnu do kurzovného, ktoré sa za jednodňové vzdelávanie môže vyšplhať na desiatky aj stovky EUR. Kvalitné vzdelávanie sa tak stáva pre väčšinu škôl ale aj samoplatcov nedostupné.
Iná možnosť je, že sa na vzdelávanie použijú napríklad eurofondy. Navonok sa tak zdá, že vzdelávanie nik neplatí. Takto nastavený systém takpovediac kazí trh. Vytvára sa systém, v ktorom nie je vzdelávanie na mieru šité, nik nepožaduje hodnotenie, nik necíti motiváciu zvyšovať kvalitu vzdelávacích aktivít. Poskytovateľ vzdelávania potrebuje napĺňať dané indikátory a častokrát na iné neostáva čas ani energia. Kto v takto nastavenom systéme utrpí, sú opäť tí, ktorým mal systém slúžiť; účastníci vzdelávaní. Nájsť si na trhu kvalitné vzdelávanie je pre nich často zložité.
V zdravo nastavenom vzdelávacom systéme by mali byť vzdelávania šité na mieru účastníkom a majú byť účastníkmi hodnotené. Lektori sú motivovaní k zvyšovaniu kvality vzdelávacích aktivít. Dôraz sa kladie na potreby PZ a OZ, nie na naplnenia indikátorov, či zbieranie kreditov alebo počtu hodín odsedených na vzdelávaniach.
Dôraz na potreby
Treba brať ohľad na to, že nie každý sa potrebuje rovnako veľa a intenzívne vzdelávať. Iné je to u začínajúceho, iné u pokročilého, iné u učiteľa a iné u psychológa, či asistenta. Rôznorodosť treba brať aj tu do úvahy.
A aj keď každý sa má vzdelávať, má to vychádzať z jeho aktuálnych vzdelávacích potrieb. Ak má byť bohatá a rozmanitá ponuka kvalitných vzdelávacích služieb, je nutné, aby bola platená. Nemusí ju platiť jednotlivec, ale napríklad školy s dotáciou ministerstva. Tak si škola rozmyslí, za čo zaplatí a zároveň si poskytovateľ uvedomí, čo ponúka za danú hodnotu.
Vzdelávanie, ako súčasť profesijného rozvoja, je nekončiaci proces. Má byť kvalitné, podporovať inkluzívnu, otvorenú a demokratickú kultúru školy. Každý sa má vzdelávať, resp. profesijne rozvíjať. Môžu to byť interné semináre na pracovisku s hosťami, besedy, štúdium nových materiálov, dobrá kniha, školenie, kurz, workshop, webinár, či výcvik. Aj spoločný film, diskusia, otvorené hodiny, stáže na iných školách a pod.
Autor: Viktor Križo