Inklúzia nie je bezmocnosť: Reakcia na mýty o „zlých“ deťoch a agresivite v školách
Dňa 20. januára 2026 publikoval bývalý dlhoročný inšpektor vo vedení Štátnej školskej inšpekcie Ľ. Tužinský kritický blog nielen o deťoch s poruchami správania. Viaceré vyjadrenia osobnej výpovede inšpektora vyžadujú kritickú reflexiu obzvlášť pre viaceré nepresnosti či emotívne hodnotenia.
Obzvlášť v aktuálnej dobe, keď sa viac diskutuje o duševnom zdraví či násilí na školách je potrebná odborná, vecná a ľudská reflexia školského prostredia. Mnohé výroky autora si nájdu popularitu u nemalej časti spoločnosti, ktorá by rada potrestala a konečne vyriešila otázku „zlých“ detí či rodičov.
V blogu zaznieva mnoho silných výrokov, zacitujme aspoň niektoré z nich: „Narastá počet podaní a aj agresivita časti pisateľov.“ „Veľmi ťažko sa čítali listy zúfalých rodičov, ktorí nedokázali zabezpečiť ochranu svojim deťom pred agresívnymi spolužiakmi.“ „Slušní žiaci, ktorí sa chcú v škole aj niečo naučiť, musia trpieť výčiny“ tých problémových. „Ani ostatní žiaci nemôžu za to, že žiadne postihnutie nemajú.“ „Asi si poviete, že ak by ste mali strpieť len časť z toho, skončili by ste na psychiatrii.“ „Prejavy násilia integrovaných žiakov, ktorí sú predovšetkým nevychovaní, sa neriešia.
Pedagogický zbor s riaditeľom školy či už z neschopnosti alebo zo strachu si nevie rady. Rodičia obetí protestujú márne.“ „Práva agresívnych žiakov, ktorí môžu neobmedzene a beztrestne šliapať po právach ostatných žiakov aj učiteľov, nie je v poriadku. Riešenie neexistuje, lebo všetky opatrenia sú viazané na súhlas rodiča.“ „Riaditeľ školy môže urobiť len to, čo mu zákon umožňuje.“
Následne autor kladie hodnotiace súdy typu: „Uvedomujú si problémoví žiaci svoje nevhodné správanie?“ „Aký rodič, taký žiak?“ „Ani poradenské zariadenia školám niekedy neprinášajú riešenie.“
A hoci článok neprináša žiadne riešenia ani východiská, predsalen sa objavujú aj inšpirácie ako táto: „Niekedy to zafunguje aj takto: Teta, nepripravená na takúto bolesť, vylepila dievčaťu facku. Dievča sa zháčilo a potom už bez odporu odišlo s tetou domov.“ V článku nechýbajú negatívne vyhliadky a konštatovania o nemalých a neúčinných finančných prostriedkoch na školské podporné tímy, kritika medzinárodných zmlúv, ktoré údajne určujú integráciu „takýchto“ detí do bežných škôl. Záverom už len autor uvažuje o tom, že azda „mladí učitelia odchádzajú zo školstva viac kvôli správaniu sa žiakov ako kvôli platom“ a vlastne „školy slušných žiakov nechtiac až príliš príkladne pripravujú na reálny život v našej spoločnosti.“
Legislatívne mýty vs. fakty
V článku skúseného inšpektora zazneli legislatívne, právne a vecné nepresnosti, ktoré sa pokúsime analyzovať z pohľadu školskej aj z medzinárodnej legislatívy.
- Deti s poruchami správania definuje § 2 písm. n) školského zákona ako žiaka s narušením funkcií v oblasti emocionálnej alebo sociálnej a vylučuje sa skupina vývinových porúch učenia vrátane ADHD. Rovnako uvažuje aj MKCH-10, ktoré považuje za poruchy správania opakované a pretrvávajúce, asociálne, agresívne alebo vyzývavé konanie (nadmerné bitkárstvo a tyranizovanie, krutosť voči iným ľuďom a zvieratám, ťažké poškodzovanie majetku, podpaľačstvo, krádeže, opakované klamanie, záškoláctvo a utekanie z domu, nezvyčajne časté a veľké výbuchy zlosti a neposlušnosť), pričom dôležitá je trvalosť/dlhodobosť a intenzita nad rámec pubertálnej rebélie. Na to, aby sme mohli dieťa zaradiť do tejto kategórie potrebujeme aj dobre poznať vývinovú psychológiu, kognitívny a sociálny neurovývin detí. Väčšina detí, ktoré autor v článku spomína pravdepodobne nie sú deti s poruchami správania.
- Pojmový aparát: pojem „intaktný“ zákon nepozná a ide o pomerne zastaralý a veľmi nevhodný pojem znamenajúci „nedotknutý, čistý“. Rovnako pojem „postihnutie“ zákon pozná v § 2 písm. k), a to v kontexte detí s telesným, zrakovým, sluchovým, mentálnym či pervazívnym postihnutím, prípadne s NKS.“
Autor v článku označuje všetky deti s nejakými ťažkosťami ako postihnuté, čo samozrejme veľmi zneprehľadňuje porozumenie a vytvára priestor na aplikovanie jeho téz na široké spektrum detí, z ktorých väčšina nemá nič spoločné s charakteristikou takýchto detí. To vytvára vo väčšine spoločnosti presvedčenie a rovnicu, že vlastne deti s postihnutím sú agresívne a ohrozujú zdravú populáciu, čo pravdepodobne asi ani autor nechcel povedať. Dieťa so sluchovým postihnutím neohrozuje počujúce deti. Rovnako pojem integrovaný žiak už niekoľko rokov nemá legislatívnu oporu. Je to zastaralý pojem a patria sem aj nadané deti, či deti s dyslexiou alebo cukrovkou, ktoré autor asi nechcel svojim článkom napádať. - Mýtus o súhlase rodiča: Tvrdenie, že všetky opatrenia sa dajú robiť iba so súhlasom rodiča je nepravdivé tak z pohľadu národnej ako aj medzinárodnej legislatívy. Komentár OSN k Dohovoru o právach dieťaťa č. 14/2013 o práve dieťaťa na zohľadnenie jeho najlepšieho záujmu aplikovaného aj do zákona o sociálno-právnej ochrane detí (napr. § 8, 12) alebo zákona o rodine (čl. V., § 28-32) alebo školského zákona (§144, 145a, § 11 ods. 6). Ak rodič nerozhoduje v najlepšom záujme dieťaťa, je tu celý rad opatrení tak zo strany školy ako aj sociálnoprávnej ochrany (viď paragrafy vyššie). Existuje celý rad judikatúry, kde súdy nerozhodli v prospech rodiča, ale dieťaťa, napr. aj pri jeho výchove a vzdelávaní, zdravotnej či sociálnej starostlivosti (ESĽP: Fiala proti Českej republike, 2006; Hoppe proti Nemecku, 2002; Wunderlich proti Nemecku, 2019; Salay proti Slovensku, ESĽP, 2023/2024; Nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 101/2022; II. ÚS 431/2012, SD EÚ C-491/10 PPU, Zarraga). Súhlas zákonných zástupcov nemá definitívnu záväznosť, školský zákon si ani v mnohých prípadoch súhlas nepýta, napr. povinná školská dochádzka, ziskavanie a spracovávanie informácie v širokom rozsahu o dieťati, aktuálne už ani na zdieľanie dokumentácie. Ak sa aj súhlas pýta, vždy je možné tento súhlas nahradiť predbežným opatrením súdu (ak by išlo o mimoriadne situácie – ohrozenie, bezpečie a pod.). Aj tu už existuje platná judikatúra (nariadenie NO § 367 CMP).
Biť či nebiť?
Autor článku v aktuálnej spoločenskej situácii plnej násilia polemizuje o tom, ako sa vysporiadať so zlými deťmi a nátlakovými rodičmi. Úvaha o násilnom správaní detí (vulgárne nadávanie, fackovanie, kopance, pľutie a i.) ani náznakom nespája s násilným správaním aktuálnej spoločenskej situácie, akoby za agresivitou detí boli izolovaní patologickí jedinci (rodičia), ktorí ho vychovávajú a inšpirujú k agresivite a zvyšok spoločnosti je slušná a bezmocná. Agresivita dieťaťa nie je „vrodená zlosť“, ale často symptóm nenaplnených potrieb, traumy alebo nediagnostikovaných ťažkostí. Facka (spomínaná autorom ako funkčné riešenie) nie je výchovný akt, ale zlyhanie dospelého, ktoré len potvrdzuje dieťaťu, že násilie je legitímny nástroj moci. Koketovanie v závere článku, ako teta vrátila úder vylepením facky dievčaťu, ktoré následne už bez odporu odišlo domov, je vlastne rezignácia na výchovu. Násilie a tresty voči agresívnym deťom plodí len ďalšie násilie. K násiliu sa často uchyľujeme vtedy, keď sme sami bezmocní a stratení.
Moc či bezmoc?
V článku je celkom plasticky vykreslený aj syndróm bezmoci doby. Autor sa pokúsil vykresliť situáciu „zlých“ detí a rodičov ako zúfalú bezmoc slušných ľudí, ktorí sa voči násiliu nemôžu brániť. Akoby bol bezmocný riaditeľ, ale aj inšpektor a celá spoločnosť s nimi. Agresívnemu dieťaťu dáva do rúk moc nad dospelými a celou školskou komunitou. A tak sa musí uplatniť moc, aby sa ukázalo rodičovi a dieťaťu, kde je ich miesto. Škola ako inštitúcia je jedna z najmocenskejších inštitúcii na svete. Jej štruktúra, hodnotenie, kontrola má tak vysokú mieru, že v 60-rokoch o nej Carl Rogers vyhlásil, že sa podobná väzniciam.
Bývalý predstaviteľ inštitúcie, ktorá má moc kontrolovať a metodicky usmerňovať, sa dnes stavia do roly obete systému. Ak inšpekcia dlhodobo fungovala primárne cez strach a kontrolu, nemôže sa diviť, že v školách chýba kultúra bezpečia a spolupráce, ktorá je kľúčová pre riešenie agresivity. Celé desaťročia sa riaditelia a zamestnanci škôl trasú od strachu pred touto inštitúciou. Mnohé veci v školách robia iba preto, že raz príde na kontrolu inšpekcia. Autor roky formoval charakter tejto inštitúcie ako mocenskej inštitúcie. A zrazu prežíva bezmoc. Nakoniec sám kritizuje túto inštitúciu, že mu nedala viac moci pri prezentovaní svojich názorov.
Moc nad druhými nikdy neprináša úľavu. Iba moc s druhými môže viesť k spokojnosti všetkých. Spoločná moc, porozumenie vedie k riešeniu šikanovania medzi dospelými či deťmi. Nakoniec šikanovanie detí je väčšinou práve výsledkom zlých a mocenských vzťahov dospelých. Lenže o tom sa v inšpekčných správach nedočítame.
Záver
Nie sme bezmocní. Nie sme vystavení bezbrehému násiliu a agresivite detí alebo rodičov. Ani zlým učiteľom či riaditeľom. Spoločnosť potrebuje uzdravenie a niekto musí začať. Začať je však možné iba zmierením, porozumením a uzdravením vzťahov. Je to náročnejšia cesta, ale dlhodobo udržateľná. Inšpekcia ako kontrolný orgán sa potrebuje stať partnerským priateľským orgánom podpory riaditeľov škôl v spolupráci s centrami poradenstva a prevencie a školskými podpornými tímami. Všetci v systéme musia cítiť spoločenskú spoluzodpovednosť. Stav detí a škôl je výsledkom práce každého z nás.