Slovenským školstvom zarezonovala šiesta veľká udalosť z mnohých podobných, ako sme o tom písali v našich článkoch Bolesť zo Zámockej, Vojna sa začala – včera, Systém na lavici obžalovaných – Miloslavov, Pandémia nedostatku lásky – dá sa z toho von? Inkluzívne vzdelávanie a násilie v školách – spomienka na Vrútky. Násilie v spoločnosti a v školách otvára neustále otázky, akým miestom má škola skutočne byť? Priestorom objavovania pytagorovej vety, častíc alebo prézentov, či miestom rozvoja človeka?
Ospravedlniť spoločnosť, ktorá sa z tohto zlyhania nepoučí je nemysliteľné.
Zhorená zborovňa a mladý ľudský život v nej je tragický symbol bolesti, ktorá neviedla k naplneniu potrieb. Zanecháva stopy a prázdnotu tak v učiteľoch ako aj žiakoch. Hľadanie vinníkov a kritika nikomu nepomôže. Otvárajú sa nové otázky, ale aj výzvy. V prvom rade to však bolí. Nesmierne.
Zhorená zborovňa a mladý ľudský život v nej je tragický symbol bolesti, ktorá nevedie k naplneniu potrieb.
V týchto dňoch viacerí rodičia detí, ktoré boli obeťami násilia v školách, putujú po mape školských masových strelieb v Spojených štátoch a hovoria o násilí. Stovky detí sa nikdy nedočkali dospelosti iba preto, že bolesť niektorého z ich spolužiakov či dospelých bola tak tragická, že zničila ich ľudské životy. Rodičia týchto detí žijú, ale vo vnútri cítia taký oheň, aký horel len nedávno v zborovni v Bratislave. Nikdy sa také niečo nemalo stať a už ani nesmie. Niektorých rodičov to priviedlo k snahe zastaviť násilie v spoločnosti, k zákazom zbraní, vnútornej premene na ceste nenásilia. A iných zas k odpusteniu.
To, čo mnohí uznávajú ako cieľ – rozvoj intelektu – úplne nestačí. Sme zraniteľní, všetci zažívame nedostatok prijatia a porozumenia a to nás môže viesť k násiliu. Namiesto zbierania ďalších a ďalších tragédií sa potrebujeme viac pozrieť do svojho vnútra a začať rozvíjať v deťoch, ale aj v sebe, hodnoty a cnosti, na ktorých dá postaviť naplnený život.
K čomu nás povedie ďalšia v rade tragických udalostí v školách na Slovensku? Potrebujeme stovky mŕtvych detí ako v Spojených štátoch alebo sa poučíme z vlastných chýb? Vyvoláme spoločenskú diskusiu o budovaní škôl, ktoré budú bezpečným prostredím pre žiakov, učiteľov, pre všetkých? Prostredím, v ktorom je človek cenený? Kde je v centre pozornosti viac ako tituly, diplomy, pochvaly či pokarhania, človek?
Stále veríme, že sa dá niečo urobiť, potrebujeme sa len trochu viac dívať na to podstatné, čo z nás robí ľudí.
Viktor Križo