Bolesť zo Zámockej

Séria článkov k rozličným ťažkým udalostiam posledných 3 rokov (Vojna sa začala – včera. Systém na lavici obžalovaných – Miloslav. Pandémia nedostatku lásky – dá sa z toho von? Inkluzívne vzdelávanie a násilie v školách – spomienka na Vrútky) v tieto dni dopĺňa ďalšia veľmi ťažká bolesť.

Bolest na zamockej 1
Násilie nemá v dejinách posledné slovo, aj keď je veľmi bolestivé.

Pandémia násilia podobne ako tá covidová vyvrcholí neraz aj smrťou. Nachádzame sa rozhodne v čase, ktorý je tragickou krízou nenaplnených potrieb, akýmsi celospoločenským manifestom násilia. A násilie nikdy nevedie k naplneniu potrieb nikoho. Smrť dôvery, rešpektu a spojenia s druhými nakoniec vedie k smrti vzťahov i obrazu človeka.

Juraj, ktorý strieľal na ľudskú dôstojnosť – druhých i vlastnú podobne ako Ethan z Michiganu, či Ivan z Vrútok, ale aj rad ďalších tak veľmi túžil po tých najelementárnejších potrebách – prijatie, bezpečie, spojenie s druhými. M. Rosenberg často pripomína, že sú to „len“ tragické stratégie, ktorými sa snažíme napĺňať naše vlastné potreby.

Lenže ako sme upozornili vo viacerých našich článkoch (Vojna a moc musí byť porazená aj v školskom prostredí, Hodnotenie v školách, Inkluzívne vzdelávanie a jeho rozmanité chápanie), týchto tragických stratégií, ktoré sme sa naučili je veľmi veľa – hodnotenie, kritika, súdy, obraz nepriateľa či honba za mocou.

Odmalička si niektorí museli zvykať na hodnotenie a kritiku, na násilie a boj za naplnenie vlastných potrieb. Namiesto prispievaniu k životu sa učíme neraz boju o prežitie. Dobrá správa je, že to tak byť nemusí. Že to tak ani vždy nie je. Násilie nemá v dejinách posledné slovo, aj keď je veľmi bolestivé.

Najväčšie hrdinstvá a odvaha sa prejavili v najtemnejších chvíľach dejín, Mordor je zároveň miesto víťazstva, rovnako ako koncentračné tábory stoja dodnes ako deklarácie víťazstva nad zlom. Zlo nikdy nemôže mať posledné slovo. Na ruinách možno vybudovať nové mestá. Ukrajinské mestá raz budú oslavou hrdinstva, memoriálom víťazstva tisícom dobrých ľudí, ktorí neodvrátili svoj pohľad a pomohli utekajúcim rodinám. Vrútky, Miloslav, stovky škôl, kde sa strieľalo, Tepláreň i Zochova, ostrov Utøya, či mešita v Christchurche, obchodné centrum „dvojičky“ v New Yorku sú miestami strašlivého násilia, ale nie len. Sú hrozivým vyjadrením a miestom nenaplnených potrieb.

Rozlúčkový list či Manifest

Juraj, ktorý zabil dvoch mladých ľudí z LGBTQ+ komunity nám zanechal dva veľké odkazy – Manifest nenávisti a rozlúčkový list pre rodičov. Prvý text je teoretickou prácou o filozofii násilia, druhý osobným vyznaním rodičom. Oba texty len málo hovoria o skutočnom prežívaní ich autora, hoci niečo medzi riadkami dokážeme vyčítať.

Za tragickými slovami, súdmi a kritikou počuť aj túžbu po prijatí. Nakoniec, všetci túžime po prijatí. Ak sa nám to nedarí, prichádza frustrácia a hľadanie nových stratégií. Juraj ich skúsil mnoho a posledná bola tá najtragickejšia. Tvrdil, že „to“ nerobí pre seba, ale pre druhých, pre svoj národ. Obnažuje ľudskú dôstojnosť a rešpekt v jej DNA v presvedčení, že tým naplní potreby tisícov.

Škola ako aréna potrieb

Študent zo Zámockej v skutočnosti asi iba túžil po tom, aby zažil prijatie a podporu. Aby našiel triedu, v ktorej bude počutý jeho hlas a videná jeho bolesť. Urobil strašlivý čin a vykričal do sveta posolstvo násilia voči mladým ľuďom, ktorí boli obeťami myšlienok a filozofie nenávisti. Nakoniec i on sám sa stal obeťou svojej bolesti. A s ním aj my všetci.

Mnohé školy, ktoré majú byť dielňami ľudskosti dnes neplnia svoju misiu, Rogers i Foucalt ich dokonca nazvali väznicami. Potrebujeme premenu škôl, ktoré budú výkladnými skriňami starostlivosti o človeka. Starostlivosti o spoluprácu, porozumenie ku každému bez ohľadu na čokoľvek. Bez kompromisov.

Juraj nám spolu s dvoma mladými ľuďmi, ktorí nezmyselne zmizli v hlbinách zla, odkázali, že my, ja, vy, to môžeme dnes urobiť ináč. Že môžeme byť nástrojmi starostlivosti človeka voči človeku, že môžeme prinášať zmierenie tam, kde vládne nepokoj, že moc nad druhými sa dá nahradiť mocou s druhými, že láskavé naplnenie vlastných potrieb vedie k chuti prispievať k životu, nie k smrti.

A tak dnes školy stoja pred otázkou: Koľko Jurajov, Ethanov a Ivanov v nás samých ešte dovolíme? Koľko citlivosti a láskavosti dokážeme ponúknuť ako protiváhu hejtovania? Koľko porozumenia dokážeme dať i našim nepriateľom? Koľko nehodnotenia vrátiť do života tried?

Existuje nekonečne veľa ciest, ako hovorí M. Rosenberg, ako naplniť svoje potreby tak, aby sa tým bez kompromisu zároveň prispelo k naplneniu potrieb druhých. Bude to chcieť menej kritiky a viac ľudského porozumenia v zborovniach škôl, ochoty neodpísať učiteľke na mail kritikou, ale záujmom, vidieť každého žiaka ako nesmierne krásnu osobnosť, ktorá obohacuje svet. Bude to chcieť viac riaditeľov, ktorí učiteľov nepovažujú iba za nástroj vzdelávania, ale vidia ich aj ako nenahraditeľných ľudí. Bude to chcieť ministrov, ktorí slúžia druhým. Chce to spoločnosť, v ktorej každý dokáže skrze hlbokú úctu a vďačnosť k sebe samému objaviť krásu každého bez rozdielu. A je úplne jedno, aké kategórie človeka si tam dosadíme. Nakoniec to vždy bude človek, ktorý si úctu zaslúži „len tak“ a na školských chodbách sa známkovanie a disciplína premení v stretnutie človeka s človekom.

Viktor Križo

Čítajte aj