Medializácia krízových udalostí v školách

Ako písať o tragédii v škole tak, aby správa nezraňovala ľudí v školách ešte viac?

Po útoku na základnej škole na Kysuciach sa správa šírila rýchlejšie, než stihli prísť krízoví interventi. Prvé titulky čítali deti, ich rodičia a učitelia, ktorí v tej chvíli ešte nevedeli, čo sa presne stalo. To, ako médiá o takejto udalosti píšu, nie je otázka žurnalistického štýlu, je to súčasť krízovej intervencie, či si to redakcia uvedomuje, alebo nie.

Ako komunikova v krize media
Slová majú obrovskú moc a médiá dokážu náročné krízové situácie výberom slov posilniť, ale našťastie aj zmierniť. Zvoľme postupnosť: upokojiť, zmierniť a až potom vysvetľovať.

Mozog pod tlakom nepremýšľa – reaguje

Psychiater Bruce Perry opisuje, že mozog spracúva podnety zdola nahor: najprv mozgový kmeň, potom limbický systém a až potom prefrontálny kortex. Čím viac ohrozenia cítime, tým menej premýšľame. Ten istý človek v strachu uvažuje o desiatky bodov funkčného IQ „horšie“ než v pokoji.

StavČo riadiAko uvažujemeFunkčné IQ
Pokojmozgová kôraabstraktne, kreatívne120 – 100
Pohotovosťlimbický systémkonkrétne, rutinne110 – 90
Poplachlimbický systémemocionálne100 – 80
Strachmozgový kmeňživelne90 – 70
Hrôzamozgový kmeňautomaticky80 – 60

Po tragédii sa v týchto stavoch ocitajú všetci. Žiak, ktorý vidí „krvavý“ titulok a video, je v poplachu alebo v strachu. Učiteľ, ktorému zvonia telefóny od rodičov, funguje v pohotovosti. A novinár v prvej hodine, pod tlakom súťaže o prvenstvo a s vlastným šokom, píše z poplachu. Titulok napísaný v poplachu ťahá čitateľa nadol k stavom ako strach až hrôza.

Aby sme sa vyhli ešte väčšiemu napätiu, je potrebné regulovať dospelých a dostať ich do vyššej úrovne – v tabuľke stav pokoja.

Preto platí jednoduché poradie: regulovať – napojiť – vysvetliť.

Ako komunikovat v krize 00001
Ako komunikovat v krize 00002
Ako komunikovat v krize 00003
Ako komunikovat v krize 00004
Ako komunikovat v krize 00005
Ako komunikovat v krize 00006
Ako komunikovat v krize 00007
Ako komunikovat v krize 00008

Päť pilierov pomoci po kríze:

Skupina približne dvadsiatich odborníkov na traumu (Hobfoll a kol., 2007) sa na základe výskumu zhodla na piatich prvkoch, ktoré pomáhajú ľuďom po kríze. Platí každý od prvej chvíle a navzájom sa prekrývajú, mení sa len to, ktorý je práve v popredí. Poradie zodpovedá Perryho modelu zdola nahor.

  1. Bezpečie (prvé hodiny): overené fakty a informácia, kto pomáha.
  2. Upokojenie (prvé dni): reakcie ako normálna odpoveď na nenormálnu situáciu, rutina. Intervencia v škole prichádza zvyčajne 2 až 3 dni po udalosti.
  3. Spojenie (prvé týždne): známi ľudia, komunita, rituály. Izolácia traumu prehlbuje.
  4. Zvládanie (týždne): čo môžeme urobiť sami, návrat k učeniu. Zotavenie začína obnovou pocitu kontroly.
  5. Nádej (mesiace, výročia): príbehy zotavenia. Podporný tím by mal deti sledovať aspoň pol roka. Nádej nie je naivný optimizmus.

Médiá môžu každý z týchto pilierov posilniť.

Ako môže vyzerať článok v súlade s 5 piliermi podpory v kríze

PilierAko to vyzeraloAko by to mohlo znieť
Bezpečie„MIMORIADNA SPRÁVA Krvavý útok na základnej škole: Žiak dobodal učiteľku a deti, na mieste sú obete!“„Útok na základnej škole na Kysuciach: polícia zasahuje, ďalší žiaci sú v bezpečí s rodičmi“
Upokojenie„Horor na Kysuciach: 13-ročný [meno] prišiel do školy s nožom a útočil v triede“„Tragédia na základnej škole na Kysuciach: čo je zatiaľ potvrdené“
Spojenie„Spolužiaci útočníka opísali mrazivé detaily tragédie“„Spolužiakom pomáhajú psychológovia, škola prosí neoslovovať deti“
Zvládanie„Tragédia má druhú obeť: Po dobodanej učiteľke zomrela aj žiačka.“„Zomrela aj zranená žiačka. Rodinám, škole aj obci pomáhajú krízoví interventi.“
Nádej„Za šesť rokov zavraždili viac učiteľov ako policajtov.“„Čo sa po tragédii zmení: opatrenia, ktoré majú chrániť učiteľov aj žiakov.“

Pozor aj na zdanlivo dobré úmysly: aj vyvracanie špekulácie ju šíri ďalej. A meno 13-ročného dieťaťa do titulku nepatrí, chráni ho čl. 40 Dohovoru o právach dieťaťa. O tragédii majú deťom hovoriť ľudia, ktorých poznajú, nie médiá.

Dá sa to. Slovenské médiá priniesli aj takéto titulky:

„Obec sa vyrovnáva s tragédiou: smútok a šok postupne strieda aj snaha pomôcť tým, ktorí tragédiu zažili“ alebo „Po tragédii sa žiaci vracajú do školy. Riaditeľka ďakuje za obrovskú podporu.“

Nedehumanizujme človeka, ale čin

Marshall B. Rosenberg, autor nenásilnej komunikácie, upozorňuje, že hodnotenia ako „agresor“ či „útočník“ v nás vyvolávajú obraz nepriateľa. V tej chvíli strácame spojenie s druhými a odtiaľ je už len kúsok k násiliu. Pri deťoch a v školskom prostredí majú slová dosah na celý systém: potrebujeme menej posudzovania a trestania, viac konštruktívnej reflexie a pozorovania.

NamiestoPovedzmePrečo
útočník, agresor, násilník, vrah, šialenec, monštrumdieťa (chlapec, mladý človek), ktoré útočilo, ublížiloPomenujme čin, nie identitu. Nálepka dehumanizuje a vedie k strachu a násiliu.
problémový žiak, „ten zlý“opíšme, čo sa konkrétne staloPozorovanie namiesto hodnotenia
„sestra vraha“, „matka útočníka“rodina, súrodenciRodina nenesie vinu za čin
„škola hrôzy“, „tá škola“škola, ktorá sa zotavujeŠkola je komunita, nie miesto činu
dobodal, zmasakroval, krvavý hororútok, tragická udalosť, násilieBez detailov, ktoré traumatizujú

Aj my podliehame situácii

Sociálny psychológ Philip Zimbardo ukázal, že situácia dokáže zmeniť správanie aj dobrých ľudí. Platí to pre novinárov, psychológov, krízových intervenentov či pre ministra. Časový tlak, súťaž o kliky, vlastný strach a únava robia svoje.

Jedna skúsenosť z praxe: pri autorizácii rozhovoru sme s novinárkou s odstupom niekoľkých hodín spoločne zmiernili titulok, detaily aj fotografiu. Výsledok bol vecnejší a nestratil nič z dôležitého.

Deti dokážu upokojiť len regulovaní dospelí (psychológovia, učitelia, rodičia, novinári či ministri). Preto stojí za to dať si hodinu odstupu pred titulkom, rozhovorom či fotkou.

O čom písať: Je dobro témou?

Zimbardo nekončí bezmocnosťou, ale programom, ako odolávať situačným silám. Každý jeho princíp je zároveň témou pre médiá.

TémaPrincípO čomS kým hovoriť
Tichí hrdinoviaHrdinami sa stávameOdvaha učiteľov a ľudí z prvých hodínkruhy zraniteľnosti, Ipčko, zamestnanci ministerstva, novinári
Návrat do lavícStrážme malé veciRituály, malé gestá, návrat k učeniuriaditeľka, školský psychológ, intervent
Rozhovor s deťmiSpomaľmeNormálne reakcie, ako upokojiť seba aj dieťaškolský psychológ, CPP, rodinná poradnňa
Spolu ako komunitaNedeľme na „nás“ a „ich“Solidarita obce, podpora iných škôlstarosta, rodičia, Liga za duševné zdravie, susedné školy
Bezpečná školaMoc s druhýmiVzťahy, podporné tímy, dobré príkladyškoly s funkčným ŠPT, odborníci, rezort
Pomoc pomáhajúcimPrevezmime zodpovednosťSupervízia, učitelia, ktorí smú povedať „nezvládam“CPP, krízoví interventi, ŠPT

Pri reportážach zo školy platí niekoľko jednoduchých pravidiel: súhlas školy a rodín, deti bez mien a tvárí, žiadne opisy násilia a ideálne informácie cez jedného hovorcu. A ešte jedna vec: bezpečná škola nie je tá s najvyšším plotom, ale tá, kde má dieťa komu povedať, čo ho trápi.

Pomenujme aj to, čo sa podarilo

Necitlivú medializáciu vieme kritizovať. Dôležitejšie je však nahlas oceniť, keď sa niečo podarí. Zimbardo píše: „Tisíce obyčajných ľudí vo všetkých zemiach sveta sa z nejakých zvláštnych okolností rozhodnú konať hrdinsky. Zlu, ktoré medzi nami pretrváva, je treba čeliť a nakoniec ho pomocou väčšieho dobra v nás samých prekonať.“

Hrdinami sa nerodíme, ale stávame, aj v redakcii. Vecnosť, odbornosť, citlivosť a zdržanlivosť nie sú brzdou žurnalistiky. Sú jej príspevkom k tomu, aby sa trieda, škola aj obec mohli zotaviť. Na násilie treba odpovedať nenásilím.

Kde hľadať pomoc najbližšie k dieťaťu: školský podporný tím (ŠPT), centrum poradenstva a prevencie (CPP), rodinné poradne, Linka detskej istoty 116 111 či iné.

Zdroje

Autor: Viktor Križo

Pri tvorbe tohto textu boli použité nástroje umelej inteligencie na štylistickú úpravu, jazykovú korektúru a prípravu schém do prezentácie. Článok prešiel korektúrou autora.

Čítajte aj