Inkluzívne vzdelávanie v praxi – cesta s neobyčajnou triedou

Po 4 rokoch práce matikára a triedneho učiteľa s mojou super triedou som cítil potrebu napísať krátku úvahu, príbeh o svojej triede. Dal som do tejto neobyčajnej cesty polovicu svojho života a stálo to zato, hoci sa neudiali žiadne veľké zázraky, nezazneli potlesky či reflektory. Ovocie našej učiteľskej mravenčej práce je očiam neviditeľné, ale nesmierne hodnotné. Tak vám o tom trochu píšem. Moja cesta s jedinečnou triedou plnou krásnych ľudí bola inkluzívnou cestou, lebo sa stala spoločnou, otvorenou a ľudskou cestou plnou dobrodružstva, pádov, zlyhaní ale aj vstávaní každého z nás…

Zázraky na počkanie ma nečakali

Prebúdzam sa do jesenného rána, keď mi v zborovni oznamuje zástupkyňa, že učiteľka slovenčiny chce dať výpoveď. Jej šiestackú bláznivú triedu nemajú komu dať. Nestačí, že tam chodím učiť matematiku, denne riešiť vyrušovanie a bitky, ešte tam mám byť aj triedny!
Je to trieda, v ktorej sa stretli asi všetky riziká, ktoré deti môžu postrehnúť.

Ani tá najhoršia trieda žiakov nie je zďaleka taká výzva, ako zmena myslenia nás dospelých – učiteľov a rodičov.

Pustili sme sa do práce. Mal som práve začatý rozvojový mentoringový program IRPU a tak vtedajší šiestaci sa chtiac-nechtiac stali výzvou mojej učiteľskej praxe. Nebyť ale skvelého mentora Davida Králika, nevstanem od katedry. Mal som obdobie vyhorenia a nechuti do všetkého nového.

Veľmi rýchlo vyšlo najavo, že sa v triede učiť nedá. Žiaci sa enormne prekrikujú, rozprávajú si čo chcú a kedy chcú. Čo je najhoršie, bitka na život a na smrť so stoličkami sa tu ľahko strhla aj uprostred hodiny. Nepreháňam. V tomto – nie bezpečnom – stave triedy odišla triedna učiteľka, prišli viacerí noví žiaci s krivdami na duši, rozbiehala sa šikana a ďalšie problémy. Polovica triedy mala „špeciálne“ potreby a druhá polovica ich mala tiež, akurát bez papierov.

Začal som si robiť analýzu toho, s čím v triede začať. Stále dookola mi vychádzala jediná odpoveď: musí to byť práca s celou triedou v kombinácii s individuálnou podporou každého žiaka. Akonáhle sa totiž zameriam len na úzku skupinu, vyvstane problém v inej skupine. Po jednej z mnohých bitiek som si ich pozval po prvý krát do spoločného kruhu. Dali sme si stoličky a celú matematiku sa učili spoločne riešiť problémy.

Nijaké zázraky sa neudiali, lebo zázraky sa dejú iným spôsobom, nie na počkanie a nie hneď viditeľne. Chcelo to zmenu môjho pohľadu na vec a ochotu vnímať aj to neviditeľné.

Do tohto sa zamiešali moje mentoringové pokusy využiť na hodinách skupinovú prácu, aby sa decká naučili mäkkým zručnostiam (soft skills). Kým som sa naučil nájsť balans medzi dosiahnutím vzdelávacieho a výchovného cieľa, trvalo mi to. Nedarilo sa mi ani jedno ani druhé. Mentor ma vrátil k úplne jednoduchým princípom. Začali sme sa každé ráno stretávať na tzv. desať-minutovkách. Sadli sme si do kruhu a učili sa reflektovať, rozprávať.

Na matike sme po skončení skupinovej práce v závere hodiny robili spoločne krátku reflexiu – všetci na zemi pri tabuli. Lavice rozložili tak, aby sme mali na to celoročne urobený priestor. Prvé naše spoločné reflektívne kruhy boli veľmi jednoduché, každý ukázal na ruke od 1 po 5 ako sa mu pracovalo. Otázky sme obmieňali. Na ďalší raz mohol každý svoje číslo už aj povedať.

Spočiatku som musel byť sekera. Strážiť hranice a čas. Ak sa decká dokázali tých pár sekúnd počúvať, veľmi som to ocenil. Ako v Malom princovi – vytvorenie priateľstva vyžadovalo trpezlivosť a každý deň byť o kúsok bližšie.

Takýto úspech sa nám podarilo dosiahnuť asi po 3 mesiacoch práve v týždni, keď u nás hosťovala inšpekcia. Inšpektor bol skutočne prekvapený: Na hodine stretol môjho mentora. Ja som nepísal v pravom hornom rohu na tabuli dátum, ale zadával žiakom inštrukcie k hodine zo zeme v spoločnom kruhu.

Strávili sme počas toho roku na zemi veľmi veľa času. Po každej bitke, klamstve, konflikte, neúspechu i úspechu, pri vyhodnocovaní každej spoločnej aktivity či exkurzie. Už v druhej polovici šiesteho ročníka som svojich žiakov nespoznával. Ako rýchlo si navykli na to, že sme pripravení reflektovať to dobré i zlé, limity aj zdroje. Každý ročník nám daroval nanovo nové a nové situácie, ktoré boli výsledkom mnohých rizík v našej triede. A neskončili sa ani pri poslednom vysvedčení v deviatej triede.

Bolo to v máji v šiestom ročníku, keď som prvý krát rodičom napísal, ako sa ich deti zmenili a aké sú „skvelé“. S touto nádejou a povzbudením som sa neprestal rodičom prihovárať počas celých štyroch rokov. Dva krát do roka som písaval cez žiacku knižku každému žiakovi krátky odkaz, ocenenie zmiešané s výzvou, v čom by sa dalo napredovať. Hlavne v začiatku som pozýval rodičov s deťmi aj na konzultácie namiesto rodička.

Ak nastal problém, stretli sme sa operatívne spoločne aj s dieťaťom. Predchádali sme tak nedorozumeniam a domýšľaniu cez emaily. Aj tak sme im ale úplne nepredišli a prežil som azda všetky učiteľské sklamania a pády, ktoré prináša komunikácia a vzťahy.

Matúša spolužiaci neprijali

Šiesty ročník poznamenala jedna dôležitá udalosť. Prišiel k nám Matúš. Matúš bol nový žiak z veľmi zložitej životnej situácie, prechodil niekoľko škôl a bydlísk. V učení nemal žiadne základy a jeho príchod prispel v poradí už k „desiatej svetovej vojne“ našej triedy.

Spolužiaci Matúša neprijali. Dali mu pocítiť, že do triedy nepatrí. Ľudia to radi nazývajú šikanovanie. Pre mňa to bol stav, že mnoho detí v triede nemalo dostatočne naplnené elementárne potreby bezpečia a podpory. A tak sme sa znova a znova učili v ranných kruhoch vytvárať takéto bezpečné prostredie, kde je každý vypočutý a dôležitý.

Rizikom v triede totiž zďaleka nie sú deti s nejakou diagnózou alebo papierom. V skutočnosti som totiž sám so sebou i s každým žiakom prešiel vlastnú cestu kríz, rizík a „špeciálnych potrieb“.

Problémom zďaleka neboli iba tí, čo denne vyvádzali. Pochopil som to, keď sa po takmer roku riešenia konfliktov medzi chalanmi objavilo tiché nenávistné správanie u dievčat, cez internet. Navrhol som jedno poobedie usporiadať piknik s mamami a dievčatami. Bol to skvelý čas. Káva, pitie, koberec, občerstvenie, voľné diskutovanie, spoločné aktivity a nakoniec aj slzy. Bolo to skvelé stretnutie a vtedy som pochopil, že je tak veľmi zradné, ak sa v škole zameriame iba na deti, ktoré si o pozornosť kričia. Aj tie najtichšie deti potrebujú dostávať priestor a podporu.

Siedmy ročník bol pokojnejší. Azda aj preto, že sme si v tom šiestom odbili všetky povinné jazdy lotrovín. Možno to spravila aj väčšia stabilita kolektívu, celý rok nikto neprišiel ani neodišiel z triedy.

Generátorom zážitkov a sceľovania vzťahov a klímy v triede boli určite naše akcie. Rok čo rok sme mali školu v prírode a sústredenie vždy s nejakým špecifickým zameraním, myšlienkou, filmom, aktivitou.

Chodievali sme väčšinou s triedou starších žiakov, aby mi pomohli ich trochu skrotiť, ale postupne sa i oni sami stali tými „staršími“, ktorí dokázali pripraviť skvelý program, sústredenie, ponúknuť priateľstvo pre tých mladších. Osem sústredení za tie spoločné štyri roky ostávajú najkrajším a nezabudnuteľným zážitkom pre rast. Asi najsilnejšie momenty boli tie, keď sme každý večer v kruhu hodnotili deň. Reflexia sa postupne dostala do každej našej činnosti a práce. Všetko sme spoločne začínali, vyhodnocovali, oceňovali, ale i kriticky pripomienkovali. Paletu slovenských krás, ktoré sme navštívili, dopĺňali aj veľké celoročné projekty: mska ríša v šiestej triede, podmorský svet siedmeho ročníka a extrémizmus a Mathausen v 8.ročníku až k ich vlastným projektom v 9. triede – dejepisný projekt pre piatakov, či medzigeneračné dialógy so seniormi priateľstvo s prvákmi. Poďme ale postupne.

Ôsmy ročník poznačil príchod ďalšej vlny žiakov, prirodzene s ťažkosťami. V tom čase sme ale boli už na takej vlnovej dĺžke, že namiesto porovnávania a posudzovania sme dokázali chápať, že každý má svoje muchy a ťažkosti, a že sa musíme učiť vzájomne sa rešpektovať i pracovať na sebe. Táto základná premisa rešpektu sa stala asi najväčším úspechom našej triedy.

Konfliktov bolo stále menej a menej a ani príchody nových žiakov nespôsobovali napätia. Skôr naopak, deti si v nejakom momente vybudovali triedu, v ktorej medziľudské vzťahy boli základom fungovania. Naučili sa počúvať a vychádzať si spoločne v ústrety. A prípadné konflikty dokázali pomerne ľahko vyriešiť aj sami. V triede boli v začiatkoch skupinky a dvojice detí, ktoré sa neznášali a neboli za žiadnych okolností ochotní spolupracovať. Trvalo to viac ako rok, kým sa tieto putá konfliktov rozpadli.

A zdá sa, že k tomu prispelo práve množstvo reflexie a spoločných zážitkov, kde si začali uvedomovať, že čas, ktorý spolu strávili v toľkých situáciách je tak jedinečný a vzácny, že zabíjať ho nevraživosťou bola pre nich strata času. Trieda, kde rešpekt a úcta tvorili v minulosti len nadávky sa v posledných dvoch rokoch školskej dochádzky stala prístavom pre každého, kto nemal to šťastie zažiť prijatie.

Trpezlivosť, odpustenie, ochota ospravedlniť sa, ale aj sa hnevať a povedať to a mnoho iného prispelo k bezpečiu triedy, kde sa už nikto nemusel báť.

Až neskutočne znejúca idylka triedy však prinášala aj všetky tie problémy, ktoré patria k puberte: experimentovanie s fajčením a inými látkami, sebapoškodzovanie, konflikty s inými triedami a učiteľmi, neraz nevhodné mimoškolské záujmy a aktivity. Najľahšie bolo zmeniť vzťahy s inými triedami a to presne podľa toho istého princípu ako vzťahy v ich vlastnej triede.

Začali sme viac času tráviť prepájaním s inými triedami – na matike sme robili medzitriedne skupinové práce, kde starší mohli niečo naučiť mladších alebo si niečo zopakovať, spoločné sústredenia, školy v prírode, projekty. Keď sme na konci 9. ročníka urobili v Slovenskom raji rozlúčkovú školu v prírode pre všetky triedy druhého stupňa, mal som obavy, ako to dopadne. Nebol som si istý, či sú na to deti zrelé, aby to spoločne vydržali v tak veľkej skupine takmer 120 detí. Napodiv to bola skvelá akcia. Nie že by neboli problémy, ale nie vo vzťahoch medzi deťmi. Takmer vôbec si neubližovali, skôr naopak, spolupracovali.

Čas, ktorý spolu žiaci trávili prispel k tomu, že nebolo potrebné si ubližovať. Deti sa naučili iné stratégie, ako napĺňať svoje potreby bez toho, aby sebe alebo druhým ubližovali.

Roky učenia sa soft skills sa stali v mnohých situáciách prirodzenými. A keď sa spustil medzi deťmi všetkých ročníkov plač na rozlúčkovej party deviatakov uprostred hôr, práve vtedy sa dalo vidieť, že mladší plakali dojatím za svojimi deviatakmi forever. Za tými deviatakmi, ktorí boli poskladaní z rôznych škôl a dostávali často nálepku – ty si iný, zlý, nevychovaný, arogantný, hlúpy, nevzdelávateľný. Tieto deti zanechali nezmazateľnú stopu u svojich rovesníkov v tom najlepšom slova zmysle.

„Moji“ deviataci prešli azda všetkým. Ťažkým i hodnotným. Citáty Malého princa, Rogersa alebo Tolkiena na nástenkách a dverách triedy ponúkali mnohé výzvy a mottá do ich života. Azda najvýznamnejším sa stalo spojenie slobody a zodpovednosti. Naučili sa to zatiaľ aspoň teoreticky, že život je v ich rukách a v ich rozhodnutiach. Môžu byť odvážni a múdri, ale môžu robiť aj chyby a učiť sa z nich. Spoznali, že najväčšia sloboda je v schopnosti prijať aj vlastné limity a nedostatky, vedieť sa ospravedlniť druhým a pracovať na svojom raste.

Andrejova silná stránka

Dodnes mi ostáva v pamäti jedna veľmi významná situácia krátko pred vysvedčením. Jeden žiak s ťažkosťami v správaní uvoľnil na radiátore skrutku. Neuvedomil si následky a spôsobilo to záplavu v triede a takmer infarkt riaditeľky. Keď sme na druhý deň v pokoji sedeli v kruhu a reflektovali tú situáciu, takmer som nedýchal, keď som počul Andrejovu sebareflexiu.

K činu sa hneď priznal, hoci by na to nikto neprišiel. Pred tým sa Andrej nepriznal k mnohým ani menej vážnejším vecami. Ale posledný rok bola sebareflexia a zodpovednosť jeho najsilnejšia stránka. Plnú škodu sám z vreckového uhradil ešte v deň vysvedčenia. Myslím, že ohúril svojou úprimnosťou mnohých učiteľov, ktorí ho nepoznávali oproti tomu, aký bol. Takýchto sebapriznaní bolo veľmi veľa a každé ďalšie posunulo otvorenosť a atmosféru triedy dopredu.

Ako dopadlo testovanie deviatakov?

Možno budete chcieť vedieť, ako dopadli v testovaní deviatakov. Väčšina v súlade so svojím potenciálom. Nechýbali stopercentní ani tridsaťpercentní, priemer dosiahli v oboch predmetov kúsok nad priemerom Slovenska. Pripravovali sa asi tak ako iní žiaci. Niektorí posledné týždne zabrali v duchu slobody a zodpovednosti. A niektorí sa na to aj vykašlali. A možno to ani nepotrebovali.

Necítim ani kúsok sklamania, naopak, teším sa, že každý dosiahol toľko, čo potreboval. Odišli na tie stredné školy, na ktoré chceli. Tie najvzácnejšie testy ich však ešte len čakajú, keď im na strednej ponúknu kamoši marihuanu alebo pohárik vodky. Čaká ich veľa rizík. A ja môžem len dúfať, že viac ako matiku sa naučili rešpektu, úcte, slobode a zodpovednosti, odvahe a kritickému mysleniu. Každý ide smerom, ktorý je v súlade s jeho predpokladmi a záujmami, bez ohľadu na môj predmet.

Vyrástli z nich krásni ľudia, ktorí ani zďaleka neprestali mať problémy a ťažkosti.

Cesta, ktorú sme prešli bola nesmierne krásna so všetkými pádmi, ktoré nás stretli. Neviem, či si budem pamätať, kto mal trojku z matiky, dvojku zo správania, kto si zapálil alebo bol integrovaný. Budem si pamätať všetky odvážne skutky, ktoré títo žiaci urobili aj napriek ťažkostiam, ktoré ich v živote stretli. Obľúbil som si každého z nich presne takého, aký bol. Stratil som cestou kritéria na rozdelenie detí na biele alebo čierne, sympatické či v odpore, ADHD alebo tiché s rukami za chrbtom. Diagnózy nahradila ich jedinečnosť. Taká bola moja trieda…

Čo je to vlastne inkluzívne vzdelávanie?

Už Komenský vravieval, že poslaním školy je hľadať spôsoby, ako by učiteľ menej učil a deti sa viac naučili, aby v školách nemal miesto krik, pocit „ošklivosti“ a vedomie márnej práce, ale aby tam vládol pokoj, potešenie a spoľahlivý prospech.

A poslanie učiteľa Komenský charakterizuje krásnymi slovami:

Byť nadriadený druhým znamená slúžiť im…

Inkluzívne (podporné, otvorené, demokratické, humanistické) vzdelávanie je návrat k prirodzeným hodnotám. K tomu, čo ľudstvo stáročia vedelo a my to dnes potrebujeme nanovo objavovať. Ono je to postavené na veľmi jednoduchých hodnotách: vytvárať v škole dostatok príležitostí a zážitkov, ktoré vytvárajú silnú vzťahovú sieť medzi všetkými v škole a táto interakcia je neustále ponúkaná v spoločnej reflexii, spätnej väzbe i sebahodnoteniu na ceste k rastu.

Autor: Viktor Križo

Čítajte aj

KALENDÁR

No event found!
Menu