Meranie podporných opatrení
Merateľnosť podporných opatrení na Slovensku sa zaviedlo v § 145b ods. 14 e) novelou školského zákona z jesene 2025 s účinnosťou od 1.9.2026. Dôvodová správa uvádza, že má ísť o „meranie a hodnotenie účinnosti poskytovania podporných opatrení či meranie vplyvu a efektivity podpory“ (dôvodová správa, s. 38). Zavedenie tejto zmeny dáva samozrejme veľký význam, ale v slovenskom podaní prináša rozsiahle negatívne následky, posilnenie byrokracie, kontroly inšpekcie a málo skutočných benefitov.
Podrobný popis systémov podporných opatrení v okolitých krajinách spracúva EURYDICE, kde je možné sa pozrieť na to, ako implementujú podporu vo vzdelávaní viaceré európske krajiny. Väčšina z nich zaviedla podobné možnosti podporných opatrení, ale nie s takou mierou byrokracie ako na Slovensku. Problém je, že zmysel merateľnosti nebol správne porozumený. Je úplne pochopiteľné, že štát potrebuje poznať hodnotu za peniaze, čiže ak investuje stovky miliónov eur do podpory detí, že to aj skutočne tým deťom pomáha a zároveň to je efektívne využívané. Na potrebu nastavenia politiky merania podporných opatrení sa v každej krajine zameriava na to určený analytický inštitút na ministerstve školstva, ktorý sleduje tento dopad. Tak tomu je aj na Slovensku: Inštitút vzdelávacích politík v rámci národného projektu Podpora tvorby vzdelávacích politík založených na dôkazoch má zabezpečiť meranie účinnosti týchto opatrení (Plán hodnotenia vzdelávania, s. 18), hoci sám pripúšťa, že ešte prebiehajú diskusie o možnostiach získania príslušných dát.
Nesprávne pojmy
Meranie podporných opatrení je nepochybne dôležitým opatrením štátu. Aby sme však zabezpečili podstatu takejto merateľnosti, musíme si ujasniť, čo a ako chceme merať. Aktuálne znenie v školskom zákone je, že chceme realizovať „meranie výstupov podporného opatrenia„. Takéto znenie legislatívneho textu je však veľmi nepresné, lebo výstupom PO je počet hodín, pomôcky, poskytnuté opatrenie, čiže jeho merateľnosť by znamenala iba štatistický zber počtu alebo rozsahu opatrenia. To samozrejme je zaujímavé, ale to katalóg od škôl v zásade ani nechce. V skutočnosti zákonodarca (a jeho vecné sekcie) chceli meranie výsledkov alebo účinnosti, ako to aj v dôvodovej správe píšu. Čiže už samotný pojem v legislatíve je vecne nesprávny.
Rovnako tak je vecne nesprávne ako Katalóg popisuje meranie týchto „výsledkov“. Ak chceme zistiť, či dané opatrenie pomohlo dieťaťu, vyžaduje to stanovenie si merateľných ukazovateľov a nastavenie smart cieľov, ktoré vôbec je možné merať. Napr. pri úprave obsahu a hodnotenia autori Katalógu uvádzajú, že „vyhodnotenie cieľa podporného opatrenia sa realizuje na pravidelnom hodnotení a klasifikácii prospechu a správania žiakov na zasadnutí pedagogickej rady („klasifikačnej porade“).“ Alebo pri špecializovanom kariérovom poradenstve sú „zdrojom overenia záznamy o vykonaných aktivitách a činnostiach súvisiacich s poskytovaním podporného opatrenia.“ Pri podpore sociálneho začlenenia „sa definuje vopred minimálne jeden merateľný výstup (napr. zlepšenie sociálnych a komunikačných zručností, zvýšenie miery aktívneho zapojenia do triedneho kolektívu, zlepšenie vzťahov so spolužiakmi a učiteľmi a pod.)„. V tomto prípade je opäť nesprávne použitý pojem výstup, lebo zlepšenie nie je vecou výstupu, ale výsledku, dosiahnutia cieľov. Miešanie pojmov a ich nepochopenie je vážnym reputačným problémom celého KPO.
Katalóg v skutočnosti len hovorí, kde sa má byrokraticky zapísať či zaznamenať nejaké meranie. Nehovorí nič o tom, aké nástroje merania sa majú používať, nestanovuje potrebu pred a post merania, aby bolo možné konštatovať nejaké zlepšenie. Miešajú sa výstupy, výsledky a úplne chýbajú nástroje. To samozrejme spôsobuje, že celá merateľnosť sa zredukuje len na byrokraciu a dobrý podklad pre kontrolu inšpekciou. So skutočnými výsledkami a účinnosťou to nebude mať nič spoločné a štát nebude vedieť, či opatrenia majú zmysel.
Merateľnosť, ako je nastavená v upravenom Katalógu PO od 1.9.2026, je úplne bez nástrojov merania, reliability a validity merania. Ako poznamenala jedna z našich účastníčok vzdelávania: „Nehrozí, že namiesto práce s deťmi budeme len vypĺňať papiere?“ Rozhodne to hrozí, hoci slovenské školstvo je v tomto type disciplíny unikát a určite sa to naučia ľahšie ako vhľad do skutočnej podstaty problému.
Zhrňme si teda najväčšie problémy aktuálnej merateľnosti opatrení:
- merania sú vysoko subjektívne a neporovnateľné medzi sebou (jedna učiteľka zhodnotí niečo ako zlepšenie a iná nie, v jednej škole to bude úspech, v druhej nie),
- merateľnosť nezahŕňa žiadne zhromažďovanie dát na úrovni školy, okresu, kraja či štátu – nie je možné teda na základe nich robiť žiadne systémové rozhodnutia,
- merania nemajú žiadne merateľné ukazovatele a k nim stanovené nástroje merania (validné celoštátne dotazníky, škály, peer review),
- neexistuje diferenciácia merateľnosti – čo má merať a sledovať učiteľ, čo ŠPT, čo CPP, čo zriaďovateľ, RÚŠS, inšpekcia a čo ministerstvo (napr. predčasné ukončovanie školskej dochádzky dokáže sledovať štát v RISe, rovnako známky, dochádzku, neospravedlnené hodiny),
- zodpovednosť za celé meranie je iba na školských podporných tímov na školách, všetky ostatné zložky nemajú žiadne povinnosti, zodpovednosti,
- výsledok takéhoto „merania“ nemá pre štát, školu, zriaďovateľa žiaden väčší význam,
- meranie sa realizuje otrocky na úrovni každého opatrenia (okrem asistentov – kde si to pravdepodobne a logicky presadili analytici, ktorí toto opatrenie nedávno nastavovali), hoci ide o veľmi odlišné opatrenia. Kým niektoré sú striktne viazané na dodatočné príspevky (pomôcky, asistenti, školské podporné tímy, jazykový kurz, doučovanie), tak pri iných ide len o mäkké opatrenie, ktoré realizuje škola v rámci svojej bežnej činnosti (sociálne začlenenie, úprava priestorov školy).
- Meranie na úrovni samotného žiaka neexistuje, v extrémnom prípade sa môže stať, že ak má žiak 8 podporných opatrení, tak sa realizuje 8 „meraní“, ale samotný žiak ostáva bokom. Vyhodnocuje sa totiž opatrenie, nie funkčnosť a spokojnosť dieťaťa ako takého.
Ako by mala merateľnosť PO vyzerať?
Zmysel merateľnosti PO, ako sme to už konštatovali aj vyššie, je efektívne nastavenie vzdelávacej politiky štátu, evaluácia opatrení, hodnota za peniaze, efektivita vynaložených zdrojov, účinná pomoc deťom, rodičom či zamestnancom škôl a poradenských zariadení. Drvivá väčšina merateľnosti opatrení má v skutočnosti prebiehať nezávislé od tých, ktorí ho poskytujú, lebo sú v istom zmysle v konflikte rolí. Ak učiteľ, školský podporný tím, ktorí poskytujú podporu žiakov vyhodnocujú a ešte k tomu subjektívnym komentárom do IVP či na porade, možno takéhoto hodnotenie považovať len za veľmi sporné a nevalidné. Potrebujeme si preto rozdeliť merateľnosť na niekoľko rovín:
- Celoštátne dáta získavané z RISu, Edupage, Evupp – štát už teraz vie pomerne jednoducho sledovať indikátory a korelácie – počty asistentov, odborných zamestnancov, počty diagnostík v CPP, počty intervencií v evuppe, počty hodín, známky, opakovanie ročníka, počty žiakov so ŠVVP, počty poskytnutých PO atď. Tieto dáta dokážu ministerský analytici, ale aj zriaďovateľ či riaditeľ školy ľahko využiť na sledovanie trendov, zmien a vzťahov v dlhodobom horizonte a prepojiť ich metodologicky s meraním. Samozrejme, štát nemá v tejto problematike jasno, doteraz žiaden analyticky dokument k PO nevydal, takže ani nevie, aké dáta by mal zbierať, aby sa niečo zmysluplné dozvedel.
- Interné a externé autoevaluácie škôl – na úrovni organizácií ministerstva školstva aktuálne prebiehajú dva ďalšie národné projekty zamerané na merateľnosť – Štátna školská inšpekcia implementuje NP Eduradar, ktorý chce vyvinúť moderný národný systém hodnotenia kvality škôl a školských zariadení, objektívne hodnotiace štandardy kvality, čo sa pretaví do informačného systému s prehľadnými vizuálnymi nástrojmi, ktoré umožnia jednoduché sledovanie, analýzu a porovnávanie dát o kvalite vzdelávania. Súbežne prebieha na VUDPaPe národný projekt Dáta o duševnom zdraví, ktorý chce zaviesť systematické monitorovanie duševného zdravia detí (vzdelávacieho, kognitívneho, emocionálneho a sociálneho vývinu) na Slovensku. Oba národné projekty v dobrom prepojení s vyvinutím nástrojov internej evaluácie škôl môžu dosiahnuť hlavný zmysel merateľnosti podporných opatrení. Zároveň veľmi dôležité je, aby sa vytvorili nielen externé celoštátne evaluácie (testovanie, inšpekčné kontroly a pod.), ale aj interné 360° evaluácie (elektronický dotazník spokojnosti, silných a slabých stránok školy) rodičov, žiakov, zamestnancov. Takéto systémové merania majú šancu výrazne viac sledovať trendy v školách, silné a slabé stránky a sledovať hlavné línie kvality vzdelávania.
- Merateľné ukazovatele – ministerstvo si musí zadefinovať, čo chce samotnými podpornými opatreniami dosiahnuť, aké výsledky – čo chce zlepšiť, zvýšiť, znížiť, ovplyvniť. Podľa toho sa nastavia aj prípadné kvalitatívne kritéria, ktoré vedia sledovať tak školy zvnútra ako aj inšpekcia a celoplošné testovania zvonka. Po stanovení si merateľných ukazovateľov treba stanoviť aj metódy a stratégie merania, tie by nemali byť vecou kreativity škôl, ale mali by vychádzať z erudovaných validných meracích nástrojov, ideálne s minimom byrokracie. Ak majú žiaci, rodičia a učitelia niečo vyhodnocovať, nemalo by to byť vecou toho, že každý týždeň na školu príde nejaký dotazník či požiadavka.
- Kvalitatívne metódy – pri meraní je možné využiť aj kvalitatívne metódy, ale tie musia byť dobre zacielené. Veľa kľúčových indikátorov sa dá nastaviť totiž kvantitatívne. Ak sa robia kvalitatívne sondy, tak musí byť jasný cieľ. Ak chceme na základe nich nastaviť celoštátne stratégie, nie je potrebné, aby na každej škole zapisovali komentáre a vyhodnotenia ku každému PO, stačilo by nezávisle urobiť sondu vo vybraných školách a pozrieť sa bližšie, ako veci fungujú.
- Frekvencia meraní – zaujímavým fenoménom Katalógu je aj stanovenie lehôt, kedy sa má sledovať zmysel opatrenia, či „funguje“. Pri jednom opatrení sa píše do 3/6 mesiacov, pri inom zase raz za 6 mesiacov. Nie je jasné na základe čoho bola frekvencia stanovená a nedáva to často ani zmysel. Školy budú v praxi otrocky zapisovať do najrozličnejších formulárov, ktoré vytvorí kreatívna byrokratická prax a skončíme pri tom, že školy nebudú robiť skutočnú prácu s deťmi. Zapisovanie komentárov k PO žiaka v nejakých intervaloch môže samozrejme mať zmysel, ale hodnota, ktorú to prinesie sa dá dosiahnuť oveľa efektívnejšie a jednoduchšie (kvantitatívnymi metódami alebo reprezentatívnou vzorkou, focus group a i.). Spoliehať sa na to, že si každá škola zapíše k danému PO čo bude cítiť, dopadne chaosom a zabezpečí bohatý materiál pre inšpekciu, ktorá taktiež bez kritérií bude ich kontrolovať. Štát totiž nestanovil v katalógu žiadne kritéria, takže ponecháva priestor inšpekcii na ďalšiu kreativitu.
Záver
Meranie podporných opatrení je aktuálne skôr nevydarený experiment a školy by mali trochu počkať, kým sa to na štátnej úrovni dobre nastaví. Ani ministerstvo, ani Nivam ani inšpekcia nevedia, prečo, na čo a ako majú tieto merania sledovať a čomu to pomôže. Potrebujeme pripraviť ešte raz v najbližších mesiacoch úpravu Katalógu PO tak, aby sa vyčistil od byrokracie a slúžil podpore detí. Už teraz je tam veľa dobrých vecí a podpory, len odstrániť nadbytočnú a nezmyselnú byrokraciu, presunúť zodpovednosť za merania od školských podporných tímov na systém a čo najefektívnejšie. Dovtedy treba trpezlivo počkať, robiť to najnutnejšie a minimalizovať energiu na to. Ušetrená energia sa dá ľahko využiť v práci s deťmi.













