Odborné vyjadrenie k Stanovisku o.z. HANS k Usmerneniu MŠVVaM SR k úprave školskej dochádzky
Dňa 22. 9. 2025 o.z. Hans zaslalo svoje Stanovisko k predmetnému Usmerneniu MŠVVaM SR viacerými organizáciám vrátane Inklucentra – Centra inkluzívneho vzdelávania, ktoré na príprave usmernenia odborne participovalo a rovnako tak v tejto veci publikovalo už v minulosti aj odborné články v úzkej spolupráci s doc. PhDr. Vladimírom Dočkalom, CSc., na ktoré sa odvoláva aj predmetné vyjadrenie o. z. Hans. Články boli uverejnené aj v časopise Manažment školy. Ďakujeme readakcii za ich odomknutie:
Možnosti individuálnej úpravy dochádzky žiaka do školy (1.) | direktor.sk
Možnosti úpravy individuálnej dochádzky žiaka do školy (2.) | direktor.sk
Situácia vzdelávania detí so ŠVVP v prostredí škôl, osobitne detí s rozličnými psychickými ťažkosťami je dlhodobo neprehľadná a málo podporná obzvlášť pre tých, čo si zasluhujú osobitnú pozornosť systému, nakoľko sú roky prehliadaní a vylúčení. Občianske združenie Hans popisuje situáciu a ťažkosti, ktorým rodičia čelia, naozaj presne a úderne. A hoci ani ministerstvo školstva ani odborná verejnosť nemá rýchle a správne riešenia, je našou nevyhnutnou povinnosťou ich hľadať a maximálne napomáhať rozvoju všetkých detí v procese naplnenia ich potenciálu a potrieb.
Pre účely lepšej orientácie v problematike by sme preto radi upriamili pozornosť na pálčivosť tém, ktoré o.z. Hans pomenovali a zároveň spresnili terminológiu a možnosti takejto podpory vzhľadom k popísaným problémom. Z nášho pohľadu ide skôr o nedorozumenie, ktoré ale pri častých zmenách a nejasnosti systému podpory, sú pochopiteľné.
Uvádzame k jednotlivým námietkam vyjadrenia:
1. Posúdenie zdravotného stavu lekárom má prednosť pred názorom centra poradenstva a prevencie a/alebo školy.
Zdravotnícky systém a systém poradenstva a prevencie tvorí spolu s ďalšími zložkami podpory neoddeliteľnú súčasť pri komplexnej podpore človeka v školskom prostredí. Žiadna zložka nemá v tomto systéme hierarchické postavenie, ide o horizontálny model podpory.
Úlohou lekárov je dobre posúdiť zdravotný stav klienta a realizovať klinickú diagnostiku. Úlohou systému poradenstva a prevencie je komplementárne dopĺňať najmä psychologickú a špeciálno-pedagogickú diagnostiku s cieľom nastavenia podporných opatrení v školskom i domácom prostredí. Obe diagnostiky aj z toho plynúce odporúčania sa vzájomne dopĺňajú.
Zdravotnícka starostlivosť zväčša zasahuje liečbu a kontrolné vyšetrenia. Školská starostlivosť v CPP zahŕňa podľa § 7a ods. 3 školského zákona nastavenie „podporných opatrení v školskom prostredí vrátane úpravy jednotlivých častí školského vzdelávacieho programu podľa špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb dieťaťa (ŠVVP) a to najmä úpravu obsahu, metód, foriem alebo spôsobu hodnotenia, dochádzky do školy a spolupráce s odbornými zamestnancami.“ Tieto úpravy sa sumárne uvedú v individuálnom vzdelávacom programe. Ten je základným dokumentom podpory žiakov so ŠVVP.
Školský zákon v tomto jednoznačne vymedzuje, že takéto opatrenia a úpravy nastavuje a stanovuje škola s informovaným súhlasom rodiča na základe odporúčaní Centier poradenstva a prevencie alebo Špecializovaných centier poradenstva a prevencie v sieti škôl a školských zariadení.
Základnú diagnostiku pri žiakoch so ŠVVP realizujú CPP alebo ŠCPP a podľa Štandardov odborných činností v systéme poradenstva a prevencie schválených MŠVVaM SR (2023). Tieto štandardy predpokladajú spoluprácu CPP/ŠCPP aj s pediatrami a špecialistami (psychiatrami, neurológmi a i.). Za nastavenie systému podpory v školskom prostredí však primárne zodpovedajú CPP/ŠCPP a nesú zodpovednosť aj za ďalšie sprevádzanie, podporu a nastavenie podporných opatrení v školách.
Správy z iných rezortov a odborníkov zo súkromnej sféry slúžia ako nevyhnutné odborné podklady pre následné nastavenie podpory v školskom prostredí a to Centrami poradenstva a prevencie v úzkej spolupráci so školou/školským podporným tímom. Finálne však za toto nastavenie majú a musia zodpovedať (špecializované) centrá poradenstva a prevencie.
Je veľmi dôležité, aby sme v tomto systéme podpory nehľadali hierarchiu, ale spoluprácu a prepojenie všetkých zložiek.
2. Generalizované vyjadrenie o situácii žiakov s psychickými ťažkosťami nezodpovedá rôznym typom foriem a závažnosti psychických ťažkostí žiakov a ich individuálnym potrebám z hľadiska prevencie aj začleňovania.
Školský zákon 186/1960 (§ 34 ods. 2) pozná už od roku 1960 možnosť úpravy dochádzky: „Deti, ktorých zdravotný stav návštevu školy znemožňuje, môžu sa od povinnej školskej dochádzky oslobodiť.“ Neskôr nový školský zákon 29/1984 v § 37 vymedzuje dve situácie:
- Žiaka, ktorý pre svoj zdravotný stav nemôže dochádzať do školy, oslobodí národný výbor trvale alebo dočasne od tejto povinnosti; súčasne rozhodne o inom spôsobe jeho vzdelávania.
- Dieťa, ktoré pre svoj duševný stav nie je schopné sa vzdelávať, oslobodí národný výbor od povinnej školskej dochádzky.
Príslušná vyhláška o ZŠ č. 143/1984 v § 3 ods. 3 bližšie vymedzila prvý z vyššie uvedených situácii: „Žiakom, ktorí boli oslobodení od povinnosti dochádzať do školy a sú v domácom ošetrení, poskytuje škola individuálne vyučovanie v rozsahu najmenej dvoch vyučovacích hodín týždenne. Zástupca žiaka je povinný utvoriť učiteľom, ktorí zabezpečujú individuálne vyučovanie, podmienky na túto činnosť.“
Úprava dochádzky zakotvená v zákonoch v podstate až do aktuálne platného školského zákona 245/2008 vychádzala zo starej segregačnej premisy, že deti s rozličnými ťažkosťami je potrebné vyčleňovať a vzdelávať mimo hlavný prúd či už doma alebo neskôr v špeciálnom školstve, pričom vývoj tohto ustanovenia bol na začiatku o rozhodnutí okresných výborov a komisií bez potreby akéhokoľvek súhlasu rodiča až neskôr sa vyvinul k lekárom a do dnešnej podoby. Úloha lekárov a zdravotníkov v tejto téme sa neskôr spájala so zdravotným stavom, ktorý zahŕňal nejaký druh ošetrenia/liečby.
Individuálne vzdelávanie, ako sa vyvíjalo v socialistických zákonoch ostalo v školskej legislatíve prítomné až dodnes, ale nikdy nebolo určené ako nástroj podpory žiakov so ŠVVP, ale iba ako nástroj vylúčenia detí so zdravotným znevýhodnením alebo neskôr ako nástroj dočasného stavu najmä pre účely dochádzania pedagóga do rodiny aspoň 2 hodiny do týždňa.
Dnešný § 24 ods. 2 a) o individuálnom vzdelávaní zo zdravotných dôvodov je tak iba opakujúci sa odsek z pôvodného zákona z r. 1960. Jeho zachovaniu v školskom zákone dodnes už málokto rozumie.
V školskom zákone 245/2008 došlo postupne k zmene filozofie, humanistickej psychológie a ľudsko-právnou stránkou Dohovoru o právach dieťaťa a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Aj preto sa v školskom zákone v r. 2008 už zavádza ako komplexný nástroj podpory žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (medzi ktoré patria v podstate deti so všetkými zdravotníckymi, psychiatrickými či inými odbornými diagnózami) práve Individuálny vzdelávací program (IVP), ktorý všade vo svete je známy aj ako Individual educational plan (IEP).
Pozostatok individuálneho vzdelávania v školskom zákone v § 24 nespĺňa potreby a podmienky vzdelávania detí so ŠVVP tak, ako ich chápu nielen Dohovory, ale aj pedagogika a teda nemôže slúžiť ako nástroj podpory detí so ŠVVP.
Táto forma vzdelávania vo veľmi oklieštenej a nejasnej forme môže slúžiť ešte na výnimočné prípady vzdelávania detí, ku ktorým (ako to chápali predošlé právne predpisy) je potrebné dochádzať, lebo oni nedokážu dochádzať do školy.
Nemožnosť dochádzať do školy ale nemôže byť vnímaná široko, ale predovšetkým a najmä fyzicky. Ak sú bariéry iba fyzické, je možné (teoreticky a hypoteticky) iba zmeniť smer dochádzky (škola dochádza k dieťaťu a nie dieťa do školy). Fakticky však aj tieto deti budú vo väčšine prípadov potrebovať, aby nielen škola dochádzala k ním, ale aj aby im poskytovala komplexnú podporu a starostlivosť, ktorú má a musí byť vymedzená v IVP.
Individuálne vzdelávanie nikdy nepoznalo, mimo smeru dochádzania, žiaden nástroj podpory. Kým školský zákon úplne nezruší túto zastaralú a segregačnú formu vzdelávania, môže poslúžiť možno tak ešte na prípady žiakov, ktorí sa dočasne vzdelávajú v domácom prostredí z dôvodu zlomenín, ochorení dočasného charakteru, ktoré nezasiahnu integrálne do života dieťaťa a teda môže postačovať iba dočasné a tzv. individuálne vzdelávanie.
3. Vyňatie tejto heterogénnej skupiny žiakov z možnosti využívania uvedeného typu individuálneho vzdelávania a jeho nahradenie formou IVP je diskriminačné.
Ako sme uviedli vyššie individuálne vzdelávanie je už vyše 60 rokov stará forma vzdelávania, ktorá vyčleňuje deti zo vzdelávania a odsudzuje ich na vylúčenie v domácom prostredí. IVP ako flexibilný, každodenný nástroj podpory žiaka umožňuje nielen tie možnosti, ktoré malo a malo individuálne vzdelávanie naprieč vývoju v školských zákonoch, ale obsahuje oveľa viac – nastavenie komplexnej podpory v súčinnosti s odbornými centrami poradenstva a prevencie a so súhlasom rodiča.
IVP je jediná forma vzdelávania pre žiakov so ŠVVP (pokiaľ teda škola nemá systém podpory zakotvený už priamo v školskom vzdelávacom programe, ktorý obsahuje opatrenia podpory pre všetky deti systémovo). IVP umožňuje upravovať dochádzku a rozvrhy podobne ako v IV, vie upravovať formy skúšania a hodnotenia a ešte oveľa viac, napr. stanovením intervencií, podpory školského alebo poradenského psychológa či iného odborníka, systém úpravy obsahu vzdelávania príp. aj tzv. redukcie učiva, ak je to potrebné, a mnohé iné.
Finančné pravidlá dnes jasne poukazujú na to, že štát individuálne vzdelávanie takmer vôbec nefinancuje (dlhodobo ide len o 30 % normatívu) narozdiel od IVP, kde je normatív plne zachovaný a očakáva sa od školy, že vzdelávanie dieťaťa a jeho potreby naplno zabezpečuje.
Dokonca, v prípade žiakov so ŠVVP, štát v Nariadení vlády 630/2008 1,5 – 4-násobne zvyšuje finančné prostriedky (napr. normatív na žiaka v ZŠ je aktuálne 2 516 eur, pričom na dieťa na spektre autizmu škola dostane pri IVP až 3,4 násobok normatívu, čo je aktuálne 8 554 eur ročne.).
Ide o finančné prostriedky (ministerstvo ich žiaľ stále neviaže účelovo), ktoré by pri vzdelávaní detí s autizmom vedeli zabezpečiť rozsiahly servis podpory, ktoré deti i rodičia potrebujú. Individuálne vzdelávanie ide presne opačným smerom. Nič nedáva, nič nechce, dieťa so ŠVVP podobne ako v r. 1960 vyčlení a viac sa oň nezaujíma.
Ak je dnes problém so vzdelávaním detí so ŠVVP, nie je tomu na vine IVP alebo IV, ale bariéry škôl a učiteľov, nedostatok potrebného vzdelávania, vysoká miera nespokojnosti rodičov a zlých skúseností detí z ich začleňovania. Niet sa čomu čudovať, že rodičia sú frustrovaní a nevládzu. Potrebujú pomoc a podporu tak na úrovni jednotlivých škôl, ako aj na úrovni ministerstva školstva.
Autor článku: Viktor Križo