Ako mi traumu rešpektujúci prístup pomohol byť lepšou učiteľkou

Nielen študenti potrebujú pomoc pri zvládaní svojich emočných reakcií

Melody Hawkins sedem rokov vyučovala prírodné vedy 13 až 14-ročných žiakov na škole Vine Middle School v Knoxville v štáte Tennesee. Dnes pracuje ako administrátorka na strednej škole Austin-East High School o pár blokov ďalej. V roku 2021 získala hlavnú cenu National University Teacher Award, ktorou v Spojených štátoch amerických oceňujú učiteľov s najinšpiratívnejším prístupom.

Posledné dva roky boli životy všetkých mladých ľudí poznačené stratou osobných kontaktov. Prišli o čas, ktorý by inak strávili v škole, s učiteľmi a priateľmi, ale aj o čas naplnený školskými a voľnočasovými aktivitami. Mnohí z nich sa museli vyrovnať počas pandémie covidu so stratou blízkeho človeka či zložitou finančnou situáciou. Nedávno medializované streľby na školách sú len poslednými v stále rastúcom počte trestných činov spojených s použitím strelných zbraní, pri ktorých bolo v uplynulých rokoch zranených alebo zabitých mnoho študentov po celej našej krajine. Nevyhli sa ani miestu, kde žijem – Knoxville v štáte Tennesee.

Vo februári minulého roka zomrela na následky strelných zranení jedna z najlepších študentiek mojej prírodovednej triedy, ktorú som predtým denne stretávala – bola náhodou na mieste, kde sa spustila streľba. Jej smrť navždy poznačila mňa aj jej priateľov. A nebola jediná – počas toho semestra boli na mojej škole zastrelení ďalší štyria žiaci. Už len vidieť to slovo – „zastrelení“ – čierne na bielom, je ťažké, ale nemôžem sa mu vyhnúť, ak chcem ukázať, aký dopad mali tieto traumatické udalosti na našu školu.

Čo môžeme my, učitelia, urobiť, keď je toľko žiakov poznamenaných traumatickým zážitkom – a keď sa dotýka aj nás?

Mali by sme svojich žiakov poznať, vedieť, čím si práve prechádzajú, ako sa vyrovnávajú s náročnou situáciou a ako im pomôcť nájsť v sebe silu zvládnuť ťažkosti a dosiahnuť to, o čo sa usilujú.

Vďaka traumu rešpektujúcemu prístupu v triede si učitelia uvedomujú dopad, aký môže mať trauma na proces učenia a vedia ako lepšie ovládať svoje vlastné reakcie. Traumu rešpektujúci spôsob výučby predpokladá, že si učiteľ uvedomuje a reguluje svoje vlastné emócie tak, aby nepodnecoval úzkostné stavy u svojich žiakov; že ich podporuje vo vyjadrení a spracovávaní ich vlastných emócií a ide im príkladom tým, ako používa sociálne a emocionálne zručnosti –  empatiu, kultúrne povedomie a trpezlivosť. Mne pomáha v triede vytvárať a udržiavať stabilné a podnetné prostredie, ktoré je odrazom toho, čo chcem v triede dosiahnuť.

Vďaka tomuto prístupu viem lepšie ovládať svoj hnev a neberiem veci až tak osobne. Som si vedomá svojich pocitov a limitov a môžem tak v triede zastať úlohu dospelej osoby, ktorá vie správne reagovať a budovať vzťahy s mojimi žiakmi.

Raz prišla na môj seminár jedna zo študentiek neskoro a s kapucňou na hlave, čo bolo v rozpore so školským poriadkom. Tušila som, že má doma zložitú situáciu a preto, keď vošla do triedy, nič som jej nevyčítala. Jej správanie som pochopila ako spôsob komunikácie a povedala len: “Som rada, že si dnes prišla. Tu sme skončili…“

Na hodine počas samostatnej práce nenapísala ani slovo. Prišla som za ňou a opýtala sa tak, aby mi nemohla odpovedať len jednoslovne, áno alebo nie: „Vidím, že si ani nezačala. Ako ti dnes je?“ Odpovedala, že sa cíti zle a ja som sa opýtala, či sa niečo stalo. Vyšli sme na chodbu, kde sme mali viac súkromia a kde mi mohla porozprávať, že sa práve pohádala s mamou.

Povedala som jej, že ak sa sústredí na hodinu, aspoň bude myslieť na niečo iné. Po našom rozhovore sa pustila do úlohy a dokončila ju. A ja som si znovu pripomenula to, prečo učím – aby som svojim žiakom pomáhala zvládnuť, čo potrebujú, bez ohľadu na to, čím si prechádzajú mimo školy.

Keď majú moji študenti ťažkosti, spomeniem si na učiteľov, v ktorých prítomnosti som sa ja sama cítila najviac prijímaná. Mali nielen vysokú emocionálnu inteligenciu, ale aj rozvinuté sociálne a emocionálne zručnosti. Chceli vedieť kým som a ako sa cítim; boli empatickí, angažovaní a nesúdili ma. Ukázali mi, ako sa rozhodovať zodpovedne a ako zvládať moje emócie.

Viem, že sú situácie, kedy žiaci potrebujú profesionálnu pomoc. Veľa z našich študentov sa k psychologickej pomoci dostane len veľmi ťažko a nikto s nimi o tejto možnosti otvorene nehovorí. Sú to na najmä deti imigrantov či žiaci tmavej pleti. Preto musíme urobiť všetko pre to, aby sa naše komunity a školy mohli uzdraviť a rozvíjať. Mali by sme úzko spolupracovať s našimi psychológmi a odborníkmi na duševné zdravie na odstránení stigmy a sprístupnení psychologickej pomoci pre všetkých.

Aj učitelia potrebujú podporu. Mali by sme si aj my osvojiť princípy sociálneho a emocionálneho učenia (Social Emotional Learning – SEL; pozn. prekladateľa), ktoré učíme našich žiakov. Byť oporou a starať sa o iných nie je ľahké. Dovoľme si preto vyhľadať pomoc bez potreby ospravedlňovať sa alebo byť hodnotení.

„Neexistuje len jeden spôsob, ako žiakom pomôcť spracovať traumatické udalosti.“

Stojí pred nami náročná úloha – prípravné programy a prax pre učiteľov sa doteraz nie vždy venovali traumu rešpektujúcim prístupom k učeniu. Som rada, že dnes ich už pedagogické fakulty postupne zavádzajú do svojich prípravných programov a aj na internete nájdeme množstvo, často bezplatných, zdrojov, vďaka ktorým sa môžeme oboznámiť s novými postupmi ako podporovať našich žiakov v triede, aj mimo triedy. Sú tam aj lekcie, ktoré sa venujú dôsledkom traumatických udalostí na študentov a ukazujú, ako ich naučiť schopnosti empatie a iné sociálne a emocionálne zručnosti.

Musíme si tiež uvedomiť, že neexistuje len jeden spôsob ako našim žiakom pomôcť spracovať traumatické udalosti. Sú ešte stále deťmi, hoci sa niekedy správajú, ako keby boli staršie. Je na nás ukázať im, že nám na nich záleží, dať im jasnú štruktúru v bezpečnom a predvídateľnom prostredí a podporiť ich silné stránky. Preto by sme nemali zvyšovať hlas a vyčleňovať žiakov a naopak, mali by sme klásť podporné otázky, ktoré nám pomôžu zaviesť rozhovor na bezpečnú pôdu.

Hoci ma dodnes bolí strata študentky, ktorá zomrela pri streľbe a vnímam, ako jej smrť poznačila celú našu komunitu, pomáha mi prítomnosť žiakov, ktorých mám okolo seba. Keď sa stretnem s jej priateľmi, objímeme sa, porozprávame a zasmejeme. Niekedy si oblečieme tričko s jej fotografiou a zdieľame tak to, čo cítime. Inokedy je medzi nami len tiché spojenie. Sú to práve tieto chvíle, keď si plne uvedomujem, aké dôležité je podporovať duševné zdravie celej našej komunity. Nie je to len niečo, čo by sme robiť mali, je to niečo, čo urobiť musíme.

Inklucentrum bude aj naďalej prinášať užitočné informácie z oblasti traumu rešpektujúceho prístupu v podobe článkov, vzdelávaní a prekladov zo zahraničnej praxe.

Autorka: Melody Hawkins. Z anglického originálu preložila Mgr. Danica Goffová

Viac o vzdelávaní Traumu rešpektujúci prístup a PRIHLÁSENIE: https://inklucentrum.sk/event/traumu-respektujuci-pristup-2/