Kríza v škole môže byť aj príležitosťou pre vytváranie odolnejšej komunity.
V posledných troch rokoch sa v školskom prostredí odohrali viaceré vážne krízové udalosti, ktoré priniesli do škôl emóciu strachu. Táto emócia už mesiace paralyzuje školy pri riešení bežných konfliktov a kríz, ktoré život prináša.
Téma smrti a ohrozenia je náročná, no zároveň môže byť užitočné o nej uvažovať – ako nás k tomu povzbudzuje aj svetoznámy existenciálny psychiater a psychoterapeut Irvin Yalom. Ak nás táto téma zaskočí nepripravených, vedie k paralýze. Ak pred ňou neustále utekáme, strach nám bráni žiť a môže nás priviesť k stále väčšej paralýze až zúfalstvu, ako to opísal dánsky filozof Søren Kierkegaard.
Stať sa sebou samým – nielen podľa Carla Rogersa – si vyžaduje prijať aj fakt smrti a strachu ako prirodzenej súčasti života. Poznanie limitov smrti nám môže otvoriť nádej a vieru v zmysel, ako to popísal Viktor Frankl. Strach nemôže definitívne ovládnuť našu myseľ, lebo potom namiesto života slúžime smrti.
Strach nemôže definitívne ovládnuť našu myseľ, lebo potom namiesto života slúžime smrti.
V školách je téma smrti dlhodobo tabu. Nie je súčasťou kurikula – na rozdiel napríklad od britského vzdelávacieho systému. Skutočnosť, že v živote môžeme zažiť aj ťažké či hrozivé udalosti, či už prirodzené alebo násilné, nás nesmie priviesť k strate zmyslu. Naopak, môže nám dodať odvahu žiť plnohodnotne a s dôverou v život. Aj napriek obavám a rizikám zostáva život silnejšou a mocnejšou silou.
Nebezpečenstvo strachu a úzkosti
Strach ako emócia nie je novým fenoménom – je starý ako ľudstvo samo. Predstavuje návrat k najnižším pudom, k reakciám ako zamrznutie, ale aj k stratégiám útoku či úteku. Úlohou človeka je strach kultivovať – vedieť s ním pracovať tak, aby slúžil životu. Aby chránil tam, kde je potrebné bojovať alebo utekať, no zároveň neparalyzoval človeka trvalo.
Trauma je práve takáto paralýza strachom, ktorá neprestáva ani po dlhšom čase. A potrebuje uzdravenie.
Moc a strach
Problém strachu v školskom prostredí je však oveľa vážnejší. A to preto, že sa tu strach stretáva s mocou. Niet nebezpečnejšej kombinácie dvoch síl ako pri spojení strachu a moci. Jedna ovláda tú druhú a v skutočnosti obe spolu sú ničivým uragánom.
Keď na škole zavládne strach, udeje sa nejaká krízová udalosť (ani nie je dôležité, či je objektívne vážna), nastane odhalenie vzťahov a síl. Ak je školská komunita plná priateľstiev a spoluprác, tak žiadne násilie ju nedokáže zničiť, ale s odstupom času skôr posilniť. Ak sú však vzťahy mocenské, postavené na vládnutí jeden nad druhým, šikane, direktivite a trestaní, tak sila násilia prinesie násobne väčšie dôsledky. Väčšina ľudí dokáže časom pochopiť a prijať, že niekto vykonal niečo silné a násilné a odpustiť. Nedokážu to jedine vtedy, ak sa nemajú o čo vzájomne oprieť, ak niet siete vzťahov, ktoré by podržali „kruhy zraniteľnosti“.
Väčšina ľudí dokáže prijať, že niekto vykonal niečo násilné a vedia odpustiť. Nedokážu to jedine vtedy, ak neexistuje sieť vzťahov, ktorá podrží kruh zraniteľnosti.
Riaditelia dokážu byť nástrojom zmierenia
Riaditelia často veria, že sú za všetko zodpovední. K tomu ich zvádza aj legislatíva, no v skutočnosti sú zodpovední len za presne vymedzené úlohy – sú iba správcovia.
Carl Rogers už v 60. rokoch v knihe Sloboda učiť sa píše, že riaditelia sú koordinátori učiteľského zboru, ktorý je kompetentný a samoriadiaci. Viera riaditeľa, že od neho všetko závisí, vytvára v kultúre školy architektúru moci. Rovnako tomu začne veriť postupne tajomníčka, triedni učitelia, školská psychologička, rodičia – a napokon aj starší žiaci. Výsledkom je kultúra strachu, kde násilie dostáva zelenú.
Berson, Oreg (2016) poukazujú na to, ako silne sú prepojené hodnoty i psychohygiena vedenia školy s postojmi a fungovaním žiakov. Viac o téme moci popisujeme v štúdii: Psychológia moci v školskom prostredí.
Model restoratívnej spravodlivosti prináša nový koncept – koncept zmierenia postavený na vzťahoch, v ktorom aj násilie je len tragickou stratégiou nenaplnených potrieb. Vzťahy je možné uzdraviť len zmierením, nie trestami či odstránením „zla“. Riaditelia tak majú jedinečnú šancu pri manažovaní krízových situácií využívať nenásilnú komunikáciu, hľadať cestu k porozumeniu a zmiereniu.
Cielene sa učia nesiahať po formálnej moci – najmä keď sami pociťujú strach.
Opak moci je priateľstvo
Jediný nástroj prevencie a intervencie bezpečia na školách je systémové budovanie vzťahov v škole. Napríklad kultúra vzťahov dospelých, kde riaditeľ slúži učiteľom, nie im vládne. Kde riaditeľ ide príkladom v starostlivosti o svoje duševné zdravie a psychohygienu. Kde riaditeľ na násilie reaguje nenásilím a zmierením.
V kultúre, kde riaditeľ nie je vládcom a rozhodcom, tak postupne začínajú konať aj ostatní. Učitelia v konflikte s rodičom hľadajú cestu vysvetlenia a vzájomného pochopenia, nie odvolávania sa na školský poriadok a zákony. To ešte nikoho nevyliečilo.
Vyrábanie smerníc a montovanie mreží či vrátnic neprinesie do školy žiadne zásadnejšie výsledky. Opak je pravdou. Iba poctivá a cielená práca na priateľstve ľudí môže priviesť skutočné úspechy.
Prepájanie tretiakov a šiestakov, tútoring deviatakov prvákom, spoločné školy v prírode a vyučovanie, či práca v školskej záhrade a mnohé iné sú systémové prvky budovania priateľstva. Rovnako tak to platí aj medzi učiteľmi. Riaditeľ, ktorý ráno robí učiteľom kávu je viac ako ten, ktorý je zavretý vo svojej oválnej pracovni.
Vreckový nožík v taške či temné myšlienky v denníčku
Školy denne čelia skúškam vnútorného bezpečia. Ak druhák vykríkne, že zabije spolužiaka, siedmak zapíše do denníčka pochopenie pre agresorov, alebo piatak prinesie do školy vreckový nožík – sú to výzvy, nie dôvody na paniku.
Ak si piatak do školy prinesie vreckový nožík alebo donesie spolužiakom ukázať sekeru, čo našiel v lese, to sú tiež signály, ktoré je ale potrebné čítať. A ideálne očami nenásilnej komunikácie. Iba dôvera v život môže svet urobiť bezpečnejším. Žiaľ, mnohé tieto situácie viedli posledné mesiace k tomu, že vedenie školy vyvolalo paniku, zavolalo políciu a aj dobre mienená obava skončila rumoviskom.
Presvedčenie, že je lepšia panika ako nezasiahnuť včas nie je úplne vhodné.
Potrebujeme vyškolených riaditeľov a psychológov, ktorí majú základy manažmentu krízových situácií, ľudí, ktorí sú osobnostne pripravení reagovať v pokoji. Lebo škola je dynamický priestor, kde sa vyžaduje aj istá miera kapacity nepohody. Ak by sme začali reagovať na každé ohrozenie panikou, spôsobí to rozklad spoločnosti.
Odborníci sa zhodujú, že u detí v drvivej väčšine prípadov existuje celý rad signálov, ktoré postupne vedú k radikalizácii. A paradoxne, nesprávne, nevhodné a panické riešenia s trestaním skôr povzbudzujú k tomu, aby sa deti radikalizovali. Zmierenie, pokojná snaha o pochopenie vedú k uzdraveniu.
Ako pracovať so strachom a pokušením moci
- Nastavte v škole kultúru, kde nikto nevládne tým druhým, kde sa pravidlá nastavujú participatívne a „trestanie“ nie je nástroj moci, ale skôr dôsledok situácie.
- Tresty premeňte na príležitosť, napríklad tak, že dáte žiakovi či žiačke možnosť vytvoriť z pokazenej skrinky niečo kreatívne a veselé Zapojiť sa môže celá trieda.
- Riaditeľ školy nie je za všetko zodpovedný, ale naopak, nastaví podľa zákona procesy tak, aby každý mal vlastnú zodpovednosť a slobodu,
- Poznámky, pokarhania a tresty sa menia na krátkodobé dôsledky, ktoré si žiak vyberá sám, ak sa rozhodne niečo porušiť. Dospelý nevykonávajú moc nad deťmi, ale ich sprevádzajú v tom, že ak si vyberú konať nesprávne, tak si vyberajú aj príslušné dôsledky. Akonáhle by sa k dôsledkom primiešal hnev dospelého a jeho chuť dieťaťu poriadne naložiť išlo by už o deštrukciu
- Dospelí sa v škole neustále učia a pracujú na sebe, na svojej komunikácii, sebaregulácii, práci s vlastnými emóciami a strachom. Ak sa dospelým (riaditeľ, zástupca, školský psychológ či učiteľ) často stáva, že podliehajú silným emóciám, panike, strachu, je potrebné vyhľadať pomoc alebo spomaliť a zastaviť sa. Niet nič horšie, ako deštruktívni dospelí, ktorí nemajú sami seba pod kontrolou a konajú mocensky.
- Škola sa musí vždy zameriavať v celej svojej práci na budovanie dobra, nie ochranu pred zlom. Musí budovať priateľstvá, nie mreže a tresty. Posilňovať rešpekt a službu pred hrozbami a tlakom. Hodnotenie zamieňať za reflexiu. Porozumenie namiesto zápisníc.
- Každý dospelý v škole si musí sám zreflektovať, koľko času trávi budovaním vzťahov a koľko spresňovaním, sprísňovaním a sledovaním pravidiel. Každý sa musí pozrieť na svoju motiváciu a záujem o človeka v škole. Ak nás vedie strach, ťaživý pocit zodpovednosti, je lepšie si vziať voľno, urobiť niečo pre seba a svoju pohodu, vyhľadať pomoc alebo aj odísť z pozície, v ktorej je pokoj a dôvera základ spoločnosti.
- Nie je odvaha nebyť mocenský. To sme všetci. Odvaha je si to včas všimnúť a niečo s tým urobiť. Vidieť vlastný strach, ktorý nás vedie k šialenosti a panike, k boju a úteku. Ale aj k paralýze. A dať pochopenie sebe samému, dovoliť si láskavosť k sebe v tom, že potrebujem v tom pomoc, čas, odstup. Kombinácia moci a strachu je násobne horšia, ako deti, ktoré v škole strieľajú. Lebo je neviditeľnou a plazivou rakovinou celej spoločnosti.
Dôvera je základnou Eriksonovou hodnotou u malých detí, ale pretrváva až do smrti. Iba s ňou možno prežiť plnohodnotný život. V priateľstve, vzťahoch, práci či vo svojom vnútri.
Autor: Viktor Križo
Kam ďalej:
Bulletin Moc v školskom prostredí a hrdinstvo všedných dní.
Bulletin Krízová intervencia v školskom prostredí
Webinár Krízová intervencia