Školský zákon v § 2 j) uvádza v definícii ŠVVP, že ich na základe diagnostických jednotiek stanoví poradenské zariadenie. Nie je tu ani zmienka o tom, koľko a akých typov strán správ je potrebné vydať. To totiž zákon prenecháva plne v gescii a dôvere k odborníkom. Úlohou poradenského zariadenia primárne nie je totiž ani určovať diagnózu, ale či má dieťa ŠVVP. Stanovenie ŠVVP vychádza z konkrétnych diagnotických kategórií školského zákona v § 2 písm. k) až q). Niektoré sú takmer totožné z klinickými diagnózami, niektoré sú širšie alebo umožňujú väčšie rozmedzie. Pripravovaná novela školského zákona o podporných opatreniach v súlade s inkluzívnou filozofiou pripravuje aj širšie vymedzenie žiakov so ŠVVP, ktoré by reagovali na ich potreby, nie len na diagnózy.
Na stanovenie diagnózy, ale najmä určení, či dieťa má ŠVVP a indikovaní opatrení pokojne môže stačiť iba pohľad jedného odborníka – psychológa alebo špeciálneho pedagóga. Pri poruchách učenia môže trebárs stačiť aj orientačný intelekt, ktorý vie určiť aj špeciálny pedagóg a naopak zase pri nadaní alebo psychosociálnych ťažkostiach nie je nevyhnutné vždy realizovať špeciálno-pedagogickú diagnostiku. Stále väčší počet klientov a potreba klientom poskytnúť aj podporu vo vzdelávaní môže byť znižovanie diagnostiky aj účinná cesta podpory dieťaťa. Precízovanie diagnostiky v poradenskom procese je často preceňované.
Zákon teda jasne nevymedzuje počet poradenských správ, ale skôr prenecháva slobodu a možnosti. Bližšie tieto postupy upravujú aj obsahové a výkonové štandardy, ktoré stanovujú bližšie kroky. Viac o téme poradenskej správy píšeme aj v článku Čo je dôležité do poradenskej správy písať a čo nie?